180°

Ona-2.časť

Ráno. Zase ďalšie upršané ráno.

S výdychom som vyliezla z postele a išla do kúpeľne. Nič sa mi nechce. Pôjdem do školy, budem musieť počúvať toho idiota, potom práca, prídem domov a zasa práca.

Prečo?

Pomaly som si zobrala kefku a dala na ňu pastu. So zavretými očami som si začala čistiť zuby. Ráno mi vždy trvá minimálne pol hodinu, kým sa preberiem. No niektorí sú šťastlivejší a môžu byť tú pol hodinu v posteli. Ja nie.

Oni nemusia každé ráno kráčať do školy. Sadnú si do auta a odvezú sa. Presne preto majú tú pol hodinu na prebranie sa.

Opláchla som si tvár a utrela si ju uterákom. Studená voda vraj preberá.

No...... ani nie.

Prešla som cez môj byt, čo bola jedna izba, kde bola spojená aj kuchyňa aj obývačka; spálňa a kúpelňa.

Asi 3-krát som zakopla a skoro spadla, ale to sa mi stáva často.

Žijem v Británii od svojho narodenia a stále nedokážem pochopiť, ako môžu ľudia fungovať, keď ráno prší. A to je skoro stále.

Naraňajkovala som sa a nachystala si obed. Keď už som bola oblečená v rifliach a čiernom tričku ako vždy, dala som si na seba tenký kabát a vyrazila som. Je síce jar, no tu sa ročné obdobia rozdeľujú dosť ťažko.

Vyšla som von a vydala sa na svoju cestu. Celý čas mi na dáždnik kvapkal dážď a bolo počuť iba slabé klopotanie. Zvuk, ktorý mi prekvapivo nevadí. Vlastne je ukludňujúci.

Začula som hlasný zvuk motora a okolo mňa sa prehnal nejaký magor asi 100 kilometrov za hodinu. Ďalší čo si myslí, že má Maserati.....Len nemá Maserati.

Keď som sa dostala k škole pridala som do kroku. Nerada sa motám medzi tými nevzdelancami. Radšej sedím v triede.

Myslím, že by som to tu milovala, keby tu nie sú oni. Ako......všetci.

Otvorila som dvere a ako obvykle sa mi naskytol pohľad, nad ktorým sa mi chcelo zaplakať.

Pri stene bolo opretých asi 5 párov, ktorý si horlivo vymieňali telesné tekutiny. No....niektorí to nazývajú bozkávanie.

Ďalšia vec, čo nikdy nepochopím je toto. Láska.

Ako môže existovať? V mojom živote nie je ani láska rodičovská, nie ešte partnerská. A načo by mi to aj bolo? Tak či tak by som skončila so zlomeným srdcom a nešťastná. Presne taká, aké budú tieto baby skôr, či neskôr. Len sú také sprosté, že si to uvedomia až potom, ako preplačú celú noc. Ich problém.

Stojí to zato......často počujem. Ten smútok stojí za to šťastie, aj keby malo trvať iba týždeň.

Pri týchto ich rečiach im mám chuť dať facku a zakričať do ksichtu aby sa spamätali. Ale ony by to zrejme aj tak nepochopili.

Prešla som chodbou a pozerala sa do zeme. Práve som raňajkovala a naozaj sa nemám chuť pozerať na to, ako závodia, kto dá komu jazyk hlbšie......do krku.

Dostala som sa k svojej triede a vošla dovnútra. A čo nevidím? Tú malú ohováračku, ako sedí na mojom mieste a sladko sa usmieva na Louisa. Balí ho? No, ani by som sa nedivila. On je asi jediný, ktorý ju tu nepozná.

Stavím sa, že mu o mne narozprávala tie najhoršie veci. A on tomu určite verí.

Ale prečo ma to vlastne zaujíma? Aj tak je určite sprostý.

"VYPADNI!" povedala som dostatočne hlasno, aby ma bola schopná vnímať aj cez jej momentálne erotické predstavy s Louisom.

No čo, veď vidím ako sa naňho pozerá.