Dnes je najhorší deň za posledných 26 dní.
A vlastne ani to nebolo také zlé ako teraz.
Veľmi často sa mi stáva, že mám zlé dni. Sama mám depresiu a som zlá, nenávistná...jednoducho všetko čo som bola predtým.
Zrejme je to niečo, čo mi má pripomínať, aká šťastná mám byť z toho, že už taká nie som a ako som na tom bola zle.
Naozaj, človek si to neuvedomí do vtedy, do kedy nevyskúša niečo iné.
V mojom prípade šťastie a pokoj.
Našťastie tento stav depresie netrvá dlho, no horšie to je, keď príde na moju prácu. Ako mám byť dobrý terapeut, keď som v stave, že nedokážem pomôcť ani sama sebe?
Dnešný deň bude peklo a to že budem musieť byť s Louisom to ešte znásobí.
Pretože ja už nedokážem znášať to jeho chovanie.
Nechápem prečo to na mňa hrá.
Nechápem, prečo to nechce priznať.
Myslí si snáď, že si ho ja nepamätám? Pri tom koľko narážok dávam každý deň je to nemožné.
Myslel si, že si ho nebudem pamätať a preto s tým začal a teraz už nevie prestať?
Spravila som niečo?
Vlastne mi to môže byť jedno. On sa správa ako idiot. Takže je to jeho problém.
A očividne ma nechce a už nikdy chcieť nebude. Bolo to dávno a vlastne netuším, prečo si robím nejaké nádeje, keď sú podľa všetkého falošné.
A naviac sa mu nemienim vnucovať.
Možno by bolo rozumné ho proste preradiť k inému terapeutovi.
Povedať nech vypadne.
Z mojej ordinácie.
Z môjho života.
Z môjho srdca.
Aj keď to posledné nie je také ľahké. A záleží to na mne.
A moje srdce si neustále myslí, že som hlúpa pubertiačka, ktorú by niekto ako on chcel.
Fuj...je mi zle ešte viac.
Aby som sa ja opúšťala kvôli mužovi? Nikdy.
Ale ako ho môžem ignorovať? Ako môžem ignorovať to čo cítim?
Nenávidím svoje pocity.
A svoje myšlienky.
Navyše je dnes zlý deň a ja pomaly ani neviem, čo rozprávam. Teda si myslím v tomto prípade.
"Ty už si tu?" zaznelo mojou ordináciou, keď som zdvihla hlavu zo stola.
O ktorý som si ju pred pár minútami treskla.
"Nemysli si, že si jediný, ktorý nemôže spať." odsekla som nahnevane, no hneď som to oľutovala.
Neznášam ho za to, že v momente ako som ho videla ma prešiel všetok môj hnev.
Ja potrebujem hnev. Lebo keď nebude hnev, budú iba slzy.
Alebo irónia.
"Čo dnes?" opýtal sa skoro akoby ho to zaujímalo.
Netvár sa.
"Rozhovor. Ako vždy."
"Nemal som-" začal, no dnes nie je vhodný čas na jeho priblblé otázky. Pýtať sa mám ja. To je moja jediná úloha.
YOU ARE READING
180°
Fanfiction"Myslíš si, že si vtipný?" "A ty, že si dobrá v skrývaní citov?" #BuďmeŠťastní
