180°

On-38.časť

Dnes ráno sa začalo divne. Hneď ako som sa zobudila som sa cítila nesvoja.

Možno som to včera prehnala, ale ak je to niekoho chyba, tak jeho. Neviem, prečo by som sa mala cítiť previnilo.

Keď som prišla do kancelárie, bola som nezvyčajne prvá, aj keď som prišla naozaj neskoro.

Iba som si sadla a čakala naňho, aj keď som netušila, že sa ho nedočkám.

No prešlo pár hodín a keď odbilo na obed, Louis stále nikde nebol. Tu sa začali moje obavy kopiť.

Ani raz za celý čas žiadnu hodinu nevymeškal. Preto mám teraz oňho strach. Nedal mi nič vedieť a jednoducho sa neukázal.

Volala som mu asi 1000 krát a nič. Už som rozmýšľala, že by som za ním išla, no čo keď ma nechce vidieť? Myslím si, že je to kvôli tomu včerajšku.

Túto myšlienku som zatlačila dozadu svojej hlavy asi o druhej poobede a zodvihla sa, aby som sa obliekla a išla za ním. Keď mi zrazu doplo, že ja nemám jeho adresu.

Výborne Daisy, výborne.

Chvíľu mi trvalo, kým ma napadlo, ako ju zistiť, keďže mi Louis nezdvíha, no eventuálne som prišla na to, že budem musieť prekonať svoju hrdosť a poprosiť o ňu človeka, ktorého prosiť vážne nechcem.

Vytočila som Harryho číslo a čakala kým zdvihne.

O chvíľu sa v mobile ozval jeho hlas a bez akého koľvek pozdravu začal rozprávať.

"Nedám ti jeho adresu." povedal hneď, znejúc akoby sa práve zobudil.

"Čo? Ako môžeš vedieť, že chcem jeho adresu?" opýtala som sa prekvapená.

"Pretože som mu asi pred minútou zložil a Louis mi jasne vysvetlil, že si nepraje aby som ti ju dal."

"Ako to mohol vedieť? A prečo nechce aby si mi ju dal?" začala som chrliť otázky, ktoré by pokračovali, pokiaľ by ma nezastavil.

"Vážne si mu volala 32 krát?" 

"Ja sa tu pýtam, nie ty."

"Pozri sa zlato, práve som sa zobudil na Louisov telefonát, ktorý nebol zrovna najpríjemnejší a ja fakt nemám chuť ti vysvetlovať, že keď má Louis smutné dni, všetko je tak ako on chce."

"Smutné dni?"

"Jednoducho jeden alebo dva dni, kedy nevylieza z postele a celý deň plače. Fajn, nie úplne plače, ale je v depresii a keď niekto spraví niečo čo sa mu nepáči, je veľmi agresívny."

"Aké depresie? Daj mi tú adresu." povedala som a začala sa rýchlejšie obliekať.

"Niečo ako superdepresia. Ale to ho prejde, len ho musíš nechať samého "

"Samého? Okamžite mi daj tú adresu."

"Nie." zívol.

"Nie? Prisahám, že ak mi tú posranú adresu nedáš do 30 sekúnd, tak ťa vyhľadám a budem mučiť, že budeš ľutovať, že si sa narodil!" zakričala som, no v tom momente sa na druhej strane ozvalo pípanie.

On zložil.

Okamžite som mu vytočila znova a teraz má šťastie z neba, že s ním budem hovoriť iba cez telefón.

Keď zodvihol nadýchla som sa a pripravovala na to, čo mu mienim povedať.

"Čo?" vzdychol do mobilu.

"Vážne si mi to zložil?" zakričala som naňho najviac ako som mohla. Myslím, že toto museli počuť aj ľudia na druhej strane ulice.

"Ako si sa opovážil? Prisahám, že až ťa stretnem-" pokračovala som v kriku ako šialená až pokiaľ ma zase neusekol.