180°

On-31. časť

"Dobré ráno." povedala som s neskutočnou energiou, keď som vletela do mojej ordinácie. Dnes je krásny deň.

"Ako sa máš? Stále depresívny kvôli ničomu?"

"Stále urážajúca pacientov?"

"Dnes je krásny deň." rozhodla som sa vysloviť moju myšlienku a jednoducho ignorovať Louisovu poznámku.

"Ako si sa vyspal?"

"Výborne." prevrátil očami.

"Toľko irónie hneď z rána." povedala som veselo a vyzula si lodičky. Celý čas mám na tvári úsmev a cítim sa perfektne.

"Ty si mala asi dobrú noc, však?"

"Mhmm. Do druhej som spisovala papiere a potom som spala štyri hodiny, lebo ty sem musíš chodiť už o šiestej. Nechceš náhodou kľúče? Všetkým by to tu uľahčilo život."

"Samozrejme."

"Výborne." usmiala som sa naňho.

Mám taký pocit, že čím som ja pozitívnejšia, tým je on viac znechutený....teraz sa konečne dočkal svojej vlastne medicíny.

"Pamätáš si na tú stávku? Už viem o čo sa chcem staviť." povedala som nadšene, lebo mi trvalo naozaj dlho, kým som na to prišla.

"No nie." znova prevrátil očami a ja si môžem iba predstaviť, čo si teraz myslí.

Vlastne to viem celkom dobre, keďže som bývala taká istá.

"Takže. Pokiaľ ja vyhrám a spravím z teba opäť pozitívneho človeka, pôjdeš so mnou na jedno špeciálne miesto."

Miesto, kde sa to všetko začalo.

Miesto, ktoré nesie tie najvzácnejšie spomienky.

Naše spomienky.

"Nech to je kdekoľvek, súhlasím. Keď vyhrám ja, necháš sa potetovať."

"Dobre." povedala som okamžite s absolútnym kľudom.

"Dobre? Ty by si sa bola schopná nechať potetovať?"

"Nie. Ale ja si verím, takže sa to nestane."

"Máš na toľko veľké sebavedomie, že riskuješ svoju pokožku?"

"Prosím ťa. 90% úspechu v stávke je sebavedomie. Keby neverím svojmu tvrdeniu na 100%, tak ju neuzatváram. A keďže si verím, musím ukázať adekvátne sebavedomie, nie? Prakticky čím si sebavedomejší, tým to toho druhého človeka viac znervózni, čo je dobré pre teba."

"Čo je tých zvyšných 10%?"

"Šťastie." zasmiala som sa. "Tak?" opýtala som sa a vystrela pred seba ruku.

Louis sa na mňa chvíľu pozeral, ako by zvažoval, či má prijať, alebo nie, no nakoniec sa postavil a potriasol mi rukou.

To, že zaváhal mi viac ako vyhovuje. Za prvé to potvrdzuje moju teóriu a za druhé je to znak toho, že aj on verí, že sa zmení. Možno iba podvedome, no verí v to.

"Uzavrel si stávku a ani si sa neopýtal, na aké miesto?"

"Verím v to, že vyhrám." povedal a ja som sa zasmiala. Je veľmi učenlivý. "A navyše viem, že by si mi to nepovedala."

"Ako to môžeš vedieť?"

"Poznám ť-teda skôr moja intuícia. Za ten týždeň sa dá o človeku zistiť veľa."

"Hmm. Dá." povedala som s úškrnom.

Poznám ťa.

Ja som to vedela.