180°

Ona-7.časť

"Koľko máš vlastne tých sestier?" opýtala som sa Louisa, keď bola prestávka. Čítala som knihu a nudila som sa, tak prečo nenadviazať konverzáciu.

"No....6." povedal mierne prekvapený že sa pýtam, no potom som bola prekvapená ja.

"6? Čo ti-"

"A jedného brata." povedal s úsmevom a za chvíľu sa na mne už smial. Teda asi skôr na mojom výraze tváre.

"Nehovor mi ich mená. Prosím." povedala som, lebo to by som teraz nezvládla....8 detí? Osem?"

"Ale jedna sestra je nevlastná a nežije s nami." 

"Louis. Stále je to 7 detí v dome." pokrútila som hlavou.

"Vlastne iba 5. Mama čaká dvojičky. A už je v ôsmom mesiaci, takže vie že to bude chlapec a dievča."

"Bože." asi by som sa zabila čakať dvojičky. Áno je to dar a pokiaľ sú zdravé, tak dvojnásobný, ale aj tak by som to nezvládla.  Proste ono to všetko robí naraz. Spí, plače....uh.

"Ja mám rád deti." usmial sa.

"No tak aspoň ste rodina." povedala som a vyznela smutnejšie ako by som chcela.

"Daisy-"

"Nie. Tak som to nemyslela. Mne je dobre samej."

"No ako myslíš." povedal potichu, lebo zrejme nevedel čo na to odpovedať.

"Kde bývate?" 

"V dome asi dve ulice od teba. S takými veľkými oknami. Bol na predaj."

"V tom dome?"

"No, síce neviem ktorý myslíš, ale som si istý, že sa nemýliš." uškrnul sa.

"Ja viem, ten okolo ktorého každý deň chodím, nie?"

"Áno. Pravidelne ťa sledujem z okna aby si vedela."

"Tak o tom nepochybujem ." zasmiala som sa aj ja a potom už iba počula zvonček ako mi značí ďalšiu hodinu nudy.

. . . . . . . . . . . . . . . . . . 

"No tak." povedala som cez zaťaté zuby keď som sa snažila donútiť môj notebook pracovať rýchlejšie. 

Možno by pomohlo, keby som prestala vypracovávať projekty o 12 v noci.

Aj keď, ja som schopná písať ten blbý projekt aj ráno.

Stále nechápem načo mi to kedy bude. 

Keď už sa mi konečne otvorila Wikipedia, začala som písať do vyhľadávania meno čo som potrebovala, keď niečo čierne na zemi upútalo moju pozornosť.

Odkiaľ sa vzala taká špina...a potom som otočila hlavu, aby som sa pozrela na pohybujúci sa objekt na mojej zemi.

"ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ'." môj krik sa okamžite začal ozývať celým bytom a v sekunde som stála na stoličke.

Moje telo sa začalo triasť a do očí sa mi natlačili slzy. A prečo?

Pretože mám panický strach z pavúkov a po mojej obývačke si to špacíruje nádherná tarantula. Asi omdliem. Alebo zomriem.

Hneď ako sa odtiaľto dostanem, podrežem môjho idiotského suseda, ktorému ušla. A to teda nie je prvý raz. Dementný feťák, čo si ani nevie postrážiť pavúka. 

Utrela som si svoje slzy a snažila sa nájsť nejakú cestu von. Je mi jedno kam pôjdem, ale v tomto byte už nezostávam ani sekundu. 

Vyliezla som na stôl a opatrne sa pripravovala na únik.