Nasledujúci deň sa nedokážem zbaviť pocitu, že som urobila niečo zlé. Ako som mohla dopustiť, aby to medzi nami zašlo tak ďaleko? A ešte dôležitejšia otázka je, prečo som si to nevšimla skôr?
„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?" vyzvedá Carin po skončení vyučovania. „Včera v noci si sa vytratila z izby a prišla až ráno. Áno, všimla som si to."
Samozrejme, že je zvedavá. Predsa len som takmer celú noc strávila u Axela. Zaspala som a prebudila sa až ráno. Vytratila som sa od neho preč skôr, ako sa stihol zobudiť si a všimnúť si, že je niečo inak. A následne som celý deň strávila tým, že som sa mu snažila vyhnúť. Nieže by to nejako vyriešilo moje problémy.
Odtiahnem Carin nabok od ostatných, ktorí sa po poslednej hodine rozchádzajú do svojich izieb. Chvíľu váham, či jej to mám povedať, ale však predsa je to moja spolubývajúca - pred ňou by som nedokázala udržať tajomstvo. Navyše stála pri mne posledných pár týždňov a momentálne je tu asi najbližšia osoba, ktorú mám.
„Musíš však sľúbiť, že to nikomu nepovieš, dobre?" spýtam sa naliehavo.
Prevráti očami. „Ešte teraz hneď pobežím za Amandou a preberieme to pri čaji o piatej. Čo si o mne myslíš? A teraz to už vyklop! Začínam byť celkom nedočkavá."
„Vieš o tom, že medzi Axelom a mnou to teraz nebolo ideálne, nie? Včera som išla za ním, aby sme to konečne vyriešili. A hádaj, čo som tam našla! Amandu sedieť na gauči pri svetle sviečok. A keď už som pri tom, prečo si mi nepovedala, že to dievča, ktoré zavraždili, bola jej sestra?"
„Nevedela som, že je to dôležité. Prečo? Čo sa vlastne stalo?"
„Tak trocha som jej naznačila, že ona je zradca, ktorý sem pustil upírov. Ale to je v podstate jedno. Pohádali sme sa a nakoniec odišla, ale o to nejde," vypustím vzduch z pľúc.
„Dostaneme sa už k pointe?"
Zahryznem si do pery a nakoniec rýchlo poviem: „Myslím, že sa začínam zamilovávať do Axela."
Carin vypleští oči. „Čo?!" zakričí nahlas, keď si uvedomí, že upútala pozornosť okolia, tichšie pokračuje: „Čo tým chceš povedať? May, to nemôžeš! Vieš, čo by sa ti stalo? Ako sa to mohlo stať!"
„Ja netuším, proste sa to stalo a neviem, čo mám teraz robiť! Preto sa mu od rána vyhýbam, ale to nezaberie naveky!"
„Prečo sa to vždy musí stať mne?" teatrálne rozhodí rukami. „To som zakliata, že sa každá moja spolubývajúca musí zamilovať do Axela? Vieš, čo urobíme? Pôjdeme sa zabaviť do mesta! Aj tak sme tam chceli ísť, pred tým, ako sa tu všetci rozídeme na prázdniny, tak to len spravíme o týždeň skôr, čo povieš? To ti určite z hlavy dostane Axela."
„Naozaj?" spýtam sa udivene. „Myslela som si, že z Akadémie nemôžme odísť bez povolenia."
„Kto vravel niečo o povolení?" uškrnie sa. „Keď poznáš tých správnych ľudí a tie správne chodníčky, dokážeš tu všetko. Večer buď prichystaná pri fontáne, stretneme sa okolo desiatej, platí?"
-*-
Niekoľko minút pred dohodnutým stretnutím sa pod rúškom noci vykrádam von. Keď mi do chrbta udrie studený vietor, strasie ma. Na krátkych šatoch mám oblečenú len koženú bundu a obuté vysoké čižmy. Vďakabohu za moje nadprirodzené schopnosti, inak by som tu, v lese pokrytom snehom, istotne zamrzla.
Nečakám dlho a objavia sa aj ostatní - Elliot vyškerený ako vždy, dobre naladená Carin, Ema, skrotená, ktorá s nami sedáva pri obede a s mojou spolubývajúcou vymetá večierky a nakoniec Derek.
Už dlhšie som mala podozrenie, že medzi ním a Carin sa niečo deje, no aj keď som sa pýtala, odpovede som sa nikdy nedočkala. Nieže by som sa tomu čudovala. Derek, ktorý sa vždy týči vysoko nad vami s tými svojimi gaštanovými vlasmi a orieškovými očami je ten typ, človeka, pri ktorom máte pocit, že by ste sa mali držať ďalej, no jednoducho nemôžete. Nedá sa povedať, že by sme boli najlepší priatelia, v skutočnosti sa väčšinou so mnou ani nerozprával.
Za to Ema bol snáď najmilší človek na svete. Nikdy som ju nevidela, že by bola na niekoho zlá, aj keď si to zaslúžil. Ale rozhodne nie je nevinná, aj keby sa to mohlo zdať s tými jej blonďavými vlasmi a nezábudkovými očami. Ak sa Carin do niečoho zapletie, tak ona v tom ide rozhodne s ňou.
Ani som si neuvedomila, ako som si týchto ľudí obľúbila, teda samozrejme až na Dereka. Ten sa väčšinou tváril, akoby som mu niečo urobila. Však to poznáte, strávite spolu čas, lebo máte spoločných priateľov, ale keď ste sami, tak si nemáte čo povedať.
„Pripravená na párty?" spýta sa ma Ema, keď podíde ku mne a prehodí mi ruku okolo pliec.
„Ako vždy," odpoviem bezmyšlienkovite a nezadržím úsmev.
Kde by som dnes bez nich bola?
Konečne sa teraz cítim, že môžem byť kým chcem a neodstrčia ma ako Erin s Rayom. Samozrejme, že som ich mala rada, stále mám, aj keď jedna moja časť im stále neodpustila. Pri nich som však cítila akýsi nátlak, aby som bola dosť múdra, dosť silná a jednoducho dosť dobrá. Voľný čas sme trávili v knižnici ak nie tak len pofľakovaním sa po Akadémii, nie že by to bolo zlé, ale mám pocit, že teraz a s týmito ľuďmi som to viacej ja.
„A prezradíte mi konečne, ako sa vlastne dostaneme z tohto väzenia? Pokiaľ viem, tak brána sa otvára len pri návštevách a cez prázdniny, nie?"
„Kto povedal, že pôjdeme cez bránu?" spýta sa šeptom Elliot. „Pred rokmi sme z jedálne ukradli lyžice a každú noc celý mesiac sme pracovali na tom, aby sme sa podkopali pod múry."
Ema prevráti očami. „Neber ho vážne, dnes je príliš nadšený z výletu za múry Akadémie, už dlho totižto neurobil nejakú hlúposť a jeho mozgové bunky to nejako nevedia spracovať." Vravela som, že je vždy milá? Beriem späť, Ema je milá na všetkých okrem Elliota. „Krotiteľ Derekovho spolubývajúceho sa pozná s tým, čo to má na starosti. A keďže sme párkrát zobrali jeho problémy na seba, tak nám dlží láskavosť."
„Dnes žiadne doťahovanie!" vloží sa do toho vyškerená Carin. „Blížia sa prázdniny, takže sa dlho neuvidíme, preto dnešná noc musí byť nezabudnuteľná!"
Klub, do ktorého máme namierené, sa nachádza na okraji mesta asi desať minút od Akadémie. Nevyzerá ktovieako veľký, no za to moderný a očividne medzi miestnymi aj dosť obľúbený. Vnútro je preplnené, takmer každé miesto pri bare, ale aj súkromie poskytujúce boxy po obvode miestnosti. Hudba hrá tak nahlas, že takmer nepočujem ani svoje myšlienky.
Carin ma chytí za ruku a ťahá ku baru. „Neboj sa, dnes zabudneš, že nejaký Axel vôbec existuje." Postaví predo mňa pohár s priezračnou tekutinou, ktorú bez zaváhania vypijem. Mám už dosť všetkých tých problémov, dnes sa chcem jednoducho baviť.
A o chvíľu neskôr sa nachádzam uprostred tanečného parketu. Tancujem, smejem sa a jednoducho sa bavím spolu s Emou, ktorá vedľa mňa je už mierne pod vplyvom alkoholu. Nie že by mi v tejto chvíli na tom záležalo.
Carin sa s Derekom kdesi vyparila, ktovie kde a Elliot balí nejakú tmavovlásku pri bare.
Ako je to dlho, čo som len na nič nemyslela a jednoducho sa bavila?
A zrazu sa mi v hlave vynorí spomienka na tak vzdialený školský ples. Jeden z tých, ktoré som tak neznášala, no aj tak ma tam Walter, môj najlepší priateľ, vždy donútil ísť. A na ten jeden konkrétny, ktorý sa konal cez moju poslednú noc v ľudskom svete.
Potom sa všetko zmenilo. Prišiel Axel, Akadémia a smrť mojej rodiny. Zrazu ma prechádza chuť baviť sa a jediné, čo chcem je tiché miesto, kde ma nebude obklopovať dav neznámych ľudí, ktorí nemajú ani poňatia, čo sa vo svete skutočne deje.
Potrebujem na vzduch.
Po tom, ako som sa predrala stovkami tiel, sa konečne ocitnem na čerstvom vzduchu. Prejdem do bočnej uličky pri klube a zhlboka sa nadýchnem. Pokoj si však nevychutnávam dlho, keď si všimnem, že na konci uličky stojí Carin a s niekým sa rozpráva. Keď si uvedomím, kto to je srdce mi vynechá jeden úder.
Darien.
„A máme tu spoločnosť! Vitaj, kráska, vravel som ti, že ťa prídem pozrieť," prehovorí skôr, než sa stihnem spamätať.
Carin sa na mňa otočí s nečitateľnou maskou, no v očiach jej zbadám náznak paniky. Ktovie, čo by sa stalo, keby som sem neprišla. Ak by sa stala ďalšou z jeho obetí, asi by som to už nezvládla. Nechcem stratiť už nikoho ďalšieho a obzvlášť nie kvôli Darienovi.
„Si okej?" spýtam sa dôrazne, keď podídem k nim. Carin prikývne a ja si trocha vydýchnem. Toto zvládneme, Darien sa zatiaľ vždy vyhrážal, no v mojej blízkosti nikdy nič nespravil, radšej sa len schováva za svojich špehov v Akadémii. Zbabelec.
Carin nespúšťa z Dariena, ruky ma zaťaté do pästí. Nie som si istá či od strachu alebo hnevu.
„Nemusíš sa obávať, tvojej spolubývajúcej som nič nespravil. Len som sa chcel trocha porozprávať, však vieš, život upíra v Akadémii je hrozne nudný. A domov sa smiem vrátiť až keď vybavím túto záležitosť. "
„Samozrejme, záležitosť, o ktorej nechceš ako vždy nič povedať. Prečo nás vlastne sleduješ? Čo od nás chceš?"
Založí si ruky na hrudi a oprie sa o stenu z červených tehál. „Predsa som ti to včera vravel, chcem vedieť, o čo tebe ide. Dochádza mi čas a potrebujem zaistiť, aby Axel robil, čo mu poviem a to bez teba nepôjde."
„A ja stále trvám na svojej odpovedi," tvrdohlavo zdvihnem bradu. Odmietam byť prostriedkom k Axelovej skáze. Nech radšej ublíži mne ako jemu.
Na jeho tvári sa objaví chladný úškrn. „Si o tom presvedčená, kráska? Fajn, nech je po tvojom."
Kývne hlavou niekomu za mnou. Keď sa obzriem, skameniem od hrôzy. Stoja tam traja upíri a držia Emu, Elliota a Dereka pod krkom a s jasne zreteľnými predĺženými zubami pri ich krku. Darien rovnako chytí Carin a bez akéhokoľvek náznaku emócie prehovorí: „Naozaj?"
Otvorím ústa, no nevyjde z nich ani hláska. Čo mám robiť? Dať mu prostriedok na zničenie Axela alebo spoliehať sa na to, že im neublíži? Čo si to nahováram, je jasné, že by neváhal aj zabiť, ak by tým dostal to, čo chce.
„Tak čo to bude, kráska? Zapredáš svojich priateľov alebo Axela?"
Zaváham. Akoby som ho mohla zradiť? A znova kvôli Darienovi. Niečo také by mi už v živote neodpustil, keby sa to dozvedel. Keď však nechám teraz všetkých umrieť, pravdepodobne si to neodpustím ja.
„Spravím, čo chceš," vypustím vzduch z pľúc, „len.. len im neubližuj."
Usmeje sa. „Som rád, že sa konečne na niečom dohodneme," povie a pozrie na upírov. „Nechajte nás teraz osamote. Môžete ich pustiť, no dávajte pozor, aby neodišli."
Mlčky sledujem, ako idú naspäť do baru a nechávajú ma tu s Darienom osamote. Pred tým, než zmizne aj Carin, pozrie sa našim smerom zvláštnym pohľadom, ktorého význam nedokážem identifikovať.
Založím si ruky na hrudi, akoby ma to mohlo pred ním obrániť. Cítim sa byť proti nemu zrazu bezbranná. Akoby som si do tohto momentu ani neuvedomovala, čoho je schopný. Áno, vedela som, čo urobil, počula som to od Axela, ale až teraz som si naplno uvedomila, čo to znamená.
Už to nie sú žiadne bezbranné rozhovory v lese. Tentoraz niekto mohol prísť o život, ak by som nespravila to, čo chcel.
„No tak, netvár sa, akoby som naplánoval hromadné vyvražďovanie šteniatok. Chcem sa s tebou len porozprávať. A keď to nešlo podobrom, nemám problém ťa k tomu prinútiť."
Zhlboka sa nadýchnem. „Tak do toho. Pýtaj sa, čo chceš, hlavne to nech je to za nami."
„Odpovedz mi na otázky a všetci odtiaľto môžeme odísť po svojich, rozumieš? Ak budeš klamať, tak sa vrátim a všetkých tu zabijem."
Odlepí sa od steny a pomalým krokom podíde ku mne. Príliš blízko na to, aby som sa cítila bezpečne. Srdce mi divoko bije, keď sa mi v hlave vynoria scenáre, akoby toto celé mohlo skončiť.
Dýchaj, May, hovorím si. Odpovedz mu na otázky a všetko bude v poriadku.
„Čo všetko vieš o našich plánoch v Akadémii?"
„Takmer nič," priznám. „Viem, že vtedy v noci nešlo o ten útok, ale len o odvedenie pozornosti, aby si získal niečo z Akadémie. Neviem čo, no viem, že Arthur to zistil, a preto ste ho zabili."
„Takže netušíš, prečo som ešte tu alebo čo sa vlastne snažíme dosiahnuť, správne?"
„Nie."
„Veľmi dobre. Vieš, kto zo skrotených alebo vlkov je na našej stane?"
„Nie."
„Och, tak to je ešte lepšie, ako som si myslel," zasmeje sa. „Osoba, ktorej veríš mi na teba donáša informácie a ty o tom nemáš ani poňatia."
Zamrznem na mieste. Osoba, ktorej verím. Niekto mu pravidelne hovorí o každom mojom kroku. Ale ktovie? Možno nie je len jeden, možno každý v mojom okolí je zradca a ja proti tomu všetkému stojím úplne sama.
Odkašlem si. „Kto to je?"
„Nezabúdaj, že ja tu kladiem otázky. A vari si nemyslíš, že by som ti to skutočne povedal a stratil tak jednu zo svojich najväčších výhod?"
Neznášam to, ako tam len tak sebaisto stojí a nemôžem mu nič urobiť. Neznášam to, že mi dokonca aj naznačil, kto je špeh. A najhoršie na tom je, že aj keď mi to povedal tak nemôžem nič zmeniť. Som proti nemu absolútne bezbranná. Nech robím, čo chcem, nemôžem ho zastaviť.
„A nakoniec je tu moja posledná otázka. O čo ti vlastne ide? Prečo sa musíš do toho starať?"
Zatvárim sa zmätene. „Neviem, ako to chodí u upírov, ale v Akadémii, keď sa v okolí potuluje nepriateľ číslo jeden, tak sa ho snažíme zastaviť."
„Tak som to nemyslel," prevráti očami. „Vlci ti nič nedali, práve naopak. Odtiahli ťa z tvojho sveta a uväznili v Akadémii, kde musíš poslušne plniť ich rozkazy a zobrali ti slobodu. Tak prečo sa ich snažíš ešte zachrániť? Nič ťa k nim neviaže."
Zamračím sa. „Je to môj domov. Už nezáleží, čo som kvôli tomu stratila, teraz patrím tam. A nenechám umrieť nevinných ľudí len kvôli nezmyselnej pomste."
„Nezmyselnej pomste?" odfrkne si. „Máš ti vôbec poňatia o tom, čo nám vlci urobili? Nie sú to ľudia, majú na rukách toľko krvi ako my, len oni sa schovávajú za svoje nezmyselné zákony prírody a ochranu obyčajných ľudí. Neverím ti však, že len tak chceš všetkých zachrániť. Hrdinovia v skutočnom živote neexistujú. Na kom ti teda tak záleží, že si pre neho ochotná obetovať život?"
„Na nikom," zaklamem rýchlo. „Len chcem, aby boli moji priatelia v bezpečí."
„Nie," pokrúti neprítomne hlavou. „To nie je ono, dnes si zaváhala. Na niekoľko krátkych sekúnd si bola ochotná obetovať svojich drahocenných priateľov. Kvôli Axelovi, nemám pravdu?"
„Nie," zaklamem znova a vyhnem sa pohľadu jeho tmavých očí.
„Vieš o tom, že vždy, keď ľudia zaklamú, zvýši sa im frekvencia srdca? A vieš o tom, že tvoje srdce tiež stále bije? Tvoje posledné dve odpovede boli rozhodne klamstvo. Tak buď mi povieš pravdu, prečo tak Axela chrániš alebo poviem svojim upírom, nech dokončia to, čo začali."
„Fajn! Je to môj krotiteľ, samozrejme, že sa ho snažím zachrániť."
„Stále to nie je úplná pravda. Uniesol ťa a zotročil, neverím, že sa ho za to snažíš chrániť. Posledná šanca, prečo sa ma snažíš zastaviť?"
„Lebo k nemu pravdepodobne niečo cítim, dobre?! Záleží mi na ňom a nechcem, aby sa mu čokoľvek stalo. Ak to znamená, že kvôli nemu budem musieť umrieť, tak kľudne!" vybuchnem.
„Och, no tak to je dojemné!" posmešne sa uškrnie. „Axelova skrotená sa do neho znova zamilovala. Neskutočné, ako sa história znova opakuje, no nie? A tiež mi to neuveriteľne zjednodušuje celú situáciu. Axelova najväčšia slabosť si ty a tvoja naopak on."
Rozosmeje sa a pokrúti hlavou, akoby v tom videl niečo viac ako ja. „Môže sa vrátiť späť, už viem všetko, čo potrebujem. A vychutnaj si Vianoce, kráska. Budú to totiž posledné pokojné dni v tvojom živote."
Čo si to urobila, May?