*
Podzemie Akadémie nebolo veľké.
Tvorila ho jedna chodba, z ktorej videli dvere, či namiesto niektorých boli mreže a za nimi chladná miestnosť. Nepochybovala som o tom, že toto slúžilo ako väznica.
Ktovie, čo ich donútilo vybudovať ju pod školou. Len pri predstavách, ktoré mi prebehli mysľou, ma striaslo.
Za pár minút sme dorazili ku posledným dverám. Nasledoval ma dav zvedavých študentov a z atmosféry, ktorá medzi nimi vládla, mi bolo jasné, že sú nadšení.
Trénerka sa zaprela do dverí a otvorila ich. Neboli ani zamknuté, bola to len nepozornosť alebo si boli takí istí, že nikto nedokáže odtiaľto uniknúť?
Vo vnútri bolo ku stene reťazami pripútané mladé dievča.
Prekvapene som zastala a prikryla si rukou ústa, aby som zabránila výkriku.
Sotva mohla mať pätnásť a tak bolestne mi pripomenula Lucindu, moju sestru, až sa mi nahrnuli slzy do očí. Nebolo to však vzhľadom, nie dievča pred nami malo nádherné ebenové vlasy a takmer čierne oči.
Hlavou sa opierala o stenu a v tvári bola až mŕtvolne bledá.
Až potom som si všimla, že je zranená. Tmavomodré tričko mala zmáčané od krvi. Na rukách jej uvidela niekoľko modrín a keď sa pozrela bližšie, všimla si, že aj rifle ma roztrhané, zašpinené krvou.
Neváhala som a rýchlo k nej podišla, no keď som načiahla ruku, aby som jej pomohla, trénerka ma strhla naspäť. Chcela som sa vytrhnúť z jej zovretia, no nepovolila.
Pohľad mala tvrdý a nezvyčajne vážny. „Práve stojíš pred upírom, nováčik. Nech ťa ani nenapadne pomôcť jej."
„Prečo sme tu? Čo jej chcete spraviť?"
„Chytili ju v neďalekom meste. Pravdepodobne striehla na študentov, ktorí porušili zákaz, či dokonca sa chcela vkradnúť k nám dnu. Nech to bolo čokoľvek, mala cieľ nám ublížiť." Do ruky mi podala striebornú dýku. „Zabi ju. Ochráň nás a dokáž, komu patrí tvoja lojalita."
Pevne som zovrela prsty okolo jej rukoväte. Prekvapilo ma, aká je ťažká. Pohľad som znova zdvihla k dievčaťu, všimla som si, že ma sleduje. A v očiach má strach.
Ničím nepripomínala netvora, ktorého z nej všetci robili.
Áno, počula som o nich, čítala o nich a vedela, čo o nich hovorí história vlkov. Brala som to ako fakty, ktoré si mám zapamätať, nie ako skutočnosť, s ktorou by som sa niekedy mohla naozaj stretnúť.
Teraz však ako som stála oproti nej... búrili sa vo mne všetky zásady proti tomu, čo mi nahovorili.
Trénerka si posmešne odfrkla. „Zvládli to takmer deti, si taká slabá, že to nezvládneš. Pozri, ani sa nebráni."
Ako ma do toho mohli nútiť? Chceli, aby som zabila niekoho bezbranného, bez toho, aby mali dôkaz, že skutočne niečo urobila. Všetko na mňa kričalo, že toto je zlé.
Nikdy som si nepredstavovala, že budem musieť niekoho zabiť.
„Je predsa taká mladá, mnohí by ju považovali ešte za dieťa," zašepkala som.
„Dieťa? Chceš ju nebodaj brániť? Pustiť?" spýtala sa neveriaco trénerka, skutočne bola šokovaná, že ma to napadlo. „tie tvoje deti nás vraždili bez váhania kvôli krvi, kvôli tomu, že sme im chceli v tom zabrániť. Tieto tvory sa živia krvou. Keby nebola zviazaná, bez zaváhania ťa zabije."
„Dieťa," zašomrala si znova trénerka popod nos a pokrútila hlavou.
Vytiahla spoza opaska ďalšiu dýku a zapichla si ju do prsta, na ktorom sa objavila kvapôčka krvi. Keď sa s ním priblížila k tvári dievčaťa, jeho reakcia bola okamžitá. V očiach sa jej objavil červený lesk, zuby sa jej prdĺžili a začala sebou hádzať, zúfalo bojovať s reťazami.
Mykla som sa, keď z jej úst unikne zavrčanie.
Trénerka sa nakoniec stiahla a víťazoslávne sa usmiala. „Spravilo by dieťa toto?"
Pevnejšie som zovrela dýku. Postúpila o krok ku nej. Teraz už sa nemykala, len namáhavo dýchala a sledovala ma s doširoka otvorenými očami. Spravila som ďalší krok, začala sa triasť, no neodvrátila zrak.
Nebojí sa zomrieť, očakáva to.
Ako by som to mohla urobiť? Zabiť niekoho, kto mi nikdy nič neurobil?
„Nemôžem," hlesla som a ruku som spustila dole.
V dave študentov sa ozve nesúhlasná až naštvaná vrava, počula som, ako sú pohoršení a sklamaní. Dokonca zaznela aj veta, že si nezaslúžim byť Axelovou skrotenou.
A možno som ňou chcela byť, ale nie za cenu niečieho života.
Od trénerky som sa však nedočkala výbuchu zlosti, ako som predpokladala. Namiesto toho sa pousmiala, akoby toto očakávala. „Rozviažte ju," prikázala. „Odveďte ju von a dajte si pozor, nech vám neutečie."
„Čo s ňou chcete spraviť?" spýtala som sa zmätene.
Otočila sa ku mne a pohŕdavo sa na mňa pozrela. „Keď nie si schopná zabiť ju, lebo v nej vidíš nevinné dievča, možno ti musíme ukázať, čoho všetkého je schopná. Potom sa snáď rozhodneš správne."
Bez ďalšieho slova ma postrčila dopredu.
Cesta mi našťastie dala čas na premýšľanie, no nedokázala som prísť so žiadnym riešením. Nevidela som inú možnosť, ako zabiť ju. Čo by si pomyslela mama, keby vedela, že budem mať krv na svojich rukách? Čo by spravila ona na mojom mieste?
Vonka vládla noc.
Akadémia nám so svojimi rozsvietenými oknami osvetľovala cestu a les pred nami vďaka tomu vrhal strašidelné tieňe. Pár študentov so zranenou upírkou čakali na jeho začiatku.
Spoločne sme pokračovali hlbšie do lesa, kde ju nakoniec sotili na zem, až bolestne zastonala.
Prekvapene som sledovala, ako jej dávajú dole putá, až nakoniec jej nič nebránilo v pohybe. Keď sa chcela brániť, uštedrili jej ďalšie rany nožom a kopanec, až nakoniec padla na zem a už nevstala.
Postrčili ma k nej, trénerka mi nožom spravila niekoľko plytkých rán na rukách, či jednu na krku, ktorá začala bolestivo pulzovať.
„Aby si mala motiváciu sa brániť," povedala s úsmevom, viditeľne si to užívala. „Náš svet sa riadi pravidlom zabi, alebo budeš zabitá. Je načase, aby si to konečne pochopila. Inak tu dlho neprežiješ."
Spolu so skrotenými ustúpila ďalej. „Počkáme ťa na začiatku lesa, neukazuj sa kým nebudeš hotová."
A nechali ma samú.
Cez vysoké stromy do lesa prenikal len slabý mesačný svit, no stačil na to, aby som videla ako ma hladne sledovala.
„Tak načo čakáš?" zašepkala takmer nečujne.
Prekvapene som k nej znova zdvihla zrak. Neviem, prečo som bola zaskočená, keď prehovorila.
„Zabi ma alebo zabijem ja teba. Je to jednoduché. A navyše tvoji priatelia sa postarali o to, aby som nebola schopná sa príliš brániť. Tvoja úloha nie je až taká náročná, naozaj. Zraneného upíra by zabilo aj šteňa."
Sklopila som zrak na svoju ruku, v ktorej som ešte stále zvierala nôž. A premýšľala som nad následkami. V tú noci sa zo mňa mal stať vrah alebo som mala skončiť ako potrava pre mladé dievča, a v tej chvíli som sa nevedela rozhodnúť, čo je horšie.
„Je to tvoja chyba. Prečo si bola tak blízko pri Akadémii a sama? Samozrejme, že ťa takto chytili." Uvedomila som si, že sa hnevám za to, ako ma dostala do tejto situácie. Bola to jej chyba.
„Tak ma zabi. Nemáš na výber, ak nechceš, aby ťa potrestali a ver mi, vlci trestajú prísne a kruto."
Ako to môžem spraviť? Ako by to niekto dokázal spraviť? Do očí sa mi tlačia slzy zúfalstva a hnevu.
Nedokážem to. Viem, že nie.
„Zabi ma ty. Prečo si to ešte neurobila! Zabi ma a uteč!"
Prekvapene nadvihla obočie a pootvorila ústa, znova ich však zatvorila. Teraz, keď z jej tváre padla nebojácna maska, vyzerala ešte mladšie. Iba ma to viacej uistilo v mojom presvedčení.
„Nebuď hlúpa!" zakričala. „Aký by to malo význam! Predsa aj tak sú teraz pri lese, nemala by som šancu utiecť! Chceš ma len zosmiešniť a dať mi nádej? Nevedela som, že dokážete byť až takí krutí!"
Klesla som na kolená a odhodila dýku. „Ale ja to myslím vážne! Nepatrím sem, nechcem nikoho zabiť, pretože je to zlé! Je mi zle, ako to nikto nedokáže pochopiť a vražda je pre nich niečo obyčajné, nad čím ani nemusia premýšľať! Nedokážem byť ako oni!"
Rukami sa nadvihla a oprela chrbtom o strom. V tvári mala vpísaný úžas a prekvapenie. Hodnú chvíľu ma len sledovala bez slova.
Keď som sa rozhodla, odľahlo mi, trvalo to však len chvíľu. Trénerka to nenechá len tak, keď sa to dozvie. Nebol však dôvod, aby sme pre túto noc trpeli obe.
„Nebuď hlúpa, nemám šancu ujsť. Pozri na moje zranenia."
Zamyslela som sa, v mysli prechádzajúc všetko, čo viem o upíroch. „Dám ti svoju krv. To ťa vylieči, však?" Posunula som sa ku nej a ponúkla jej svoje porezané zápästie.
Keby tak vedeli, že jej dám svoju krv dobrovoľne!
Najskôr na mňa hľadí, neschopná spracovať, čo som povedala, až napokon váhavo zoberie moju ruku a opatrne začne piť z mojej rany. Zavrela som oči, prekvapilo ma, že to v skutočnosti bolo príjemné a čoraz viac som sa začala uvoľňovať.
Netrvalo dlho, kým ma nakoniec odstrčila. Jej sila ma prekvapila a padla som na zadok. Vyzerala oveľa lepšie, zdravšie.
„Ďakujem. Dám ti však radu - nikdy, za žiadnych okolností neponúkaj svoju krv niekomu, komu neveríš. Ani nevieš, ako ľahko som ťa mohla zabiť."
„Povedala som ti, aby si to urobila. Vyriešilo by to predsa náš problém."
Postavila sa a oprášila sa. Zatiaľ, čo skúmala svoje vyliečené rany povedala: „Po tom, ako si mi zachránila život? Je zvláštne, ako si myslíš, že by som to urobila, no nechala si ma nažive."
Odvrátila som zrak. „Možno som len zbabelec."
„Nie, to si nikdy nemôžeš myslieť." Podala mi ruku, aby mi pomohla sa postaviť. Po krátkom zaváhaní som ju prijala a pokračovala: „Nech ti vlci povedia čokoľvek, nech ťa život naučí čokoľvek, zachrániť niekomu život nikdy nie je zbabelosť."
Musela som sa pozastaviť nad tým, čo povedala a že jedna moja časť tomu skutočne začala veriť.
To bolo prvýkrát, kedy ma napadlo, že tento nadprirodzený svet nie je len čiernobiely. A vlci predstierajú, že nenávisť nie je strach.
„Si jediná dobrá vec, ktorá je medzi skazenými vlkmi. Nenechaj ich, aby ťa prerobili na svoj obraz. Nemeň sa, prosím. Tento svet potrebuje viacej bytostí ako si ty."
Jej slová ma donútili usmiať, nikdy mi nikto nič také nepovedal. Vedela som, že jej slová ma budú hriať ešte dlhú dobu a ochránia pred akýmkoľvek trestom, ktorý mi pripravia.
Pochopila môj pohľad plný obáv.
„Budeš mať problémy kvôli mne. Dovoľ mi ti to vynahradiť, ak ti budem niekedy môcť nejako pomôcť, neváhaj ma o to požiadať som ti zaviazaná."
„Nemyslím, že sa ešte niekedy stretneme."
Po krátkom rozmýšľaní si z krku dala dole náhrdelník s príveskom. „Ak sa dostaneš do problémov s upírmi, ukáž im toto. Povedz im, že ti dlží láskavosť princezná Nicolette."
„Nie, ja ďakujem," povedala a stratila sa v temnote lesa.