Je temná noc, keď sa rozhodnem, že je najvhodnejší čas odísť. Mesiac je schovaný za oblakmi a tma mi poskytuje dokonalé krytie. Nie, že by som sa bála, že ma niekto zazrie. Každý bol predsa na dlho očakávanom finále súťaže. Len škoda, že ich druhá súťažiaca nikdy nedorazí. A Amanda vyhrá.
Prečo vždy, keď nájdem domov, tak ma oň niekto pripraví?
Väčšinu času som trávila rozmýšľaním o úteku a teraz, keď sa to skutočne deje, cítim sa, akoby som za sebou nechávala časť seba. Nechcem odísť. Nie teraz, keď konečne viem, kde je moje miesto, keď viem, že môžem niečo zmeniť. Znova však niekto rozhodol za mňa.
Keď zbadám tmavý obrys postavy uprostred cesty, zmeraviem. Predsa len dali strážiť východy? Nie, to je predsa hlúposť. Nikto tu nemá byť.
A možno... možno to je Darien, aby sa uistil, že dodržím svoju časť dohody.
Potom sa však tá záhadná postava otočí ku mne a ja zamrznem na mieste. Predo mnou stojí samotný riaditeľ Akadémie. Viem, že by som si mala rýchlo vymyslieť výhovorku, dobrú výhovorku, prečo som tu. Jediné na čo sa zmôžem je však ohromene na neho vyvaľovať oči.
Ako vedel, že tu budem?
„Och, som rád, že si dorazila. Už som na teba čakal," prehodí uvoľnene.
„Vy.. vy ste ma čakali?" spýtam sa podozrievavo.
Obzriem sa za seba, no stále sme sami na opustenej ceste uprostred lesa. Žiadny vlci, ktorí by ma chceli odviesť a potrestať za útek. Prečo tu nik nie je?
„Čo sa tu deje?"
Priateľsky sa usmeje. „Povedal by som nič, ale obaja vieme, že to nie je pravda. Nuž, pravdepodobne si kladieš otázku, prečo som tu a nie na súťaži, kde by som mal byť," pozorne si ma premeria. „No tak, vždy som mal o tebe vysokú mienku, May. Určite na to dokážeš prísť sama."
V tichosti na neho pozerám snažiac sa rozlúštiť jeho slová. Prečo aspoň raz nemôžem dostať priamu odpoveď? To chcem tak veľa?
V hlave sa mi prehrávajú udalosti posledných mesiacov. Ten pocit, ktorý bol vždy v mojom podvedomí, no nikdy som ho nevnímala, že Marval možno vie viac, ako dáva najavo... že mi niečo uniká. Tie krátke momenty, ktoré nezapadali do obrazu pokojného riaditeľa Akadémie. V tú noc, keď bol zabitý Arthur, ako spanikáril, keď Farrell zobral Arthurove dôkazy z miesta činu, to ako sa mi snažil povedať, nech nikomu neverím...
„Pokojne krič, obviňuj ma, nadávaj - to všetko si zaslúžim. Pred tým, ako ma však začneš odsudzovať, uvedom si, že nepoznáš celú pravdu. Nikto z vás, pretože kráľ potrebuje oddaných vojakov a tí nesmú mať pochybnosti."
„O čom to, dopekla, hovoríte?"
„Vieš to veľmi dobre. Vidím ti to na očiach."
„Nie ste to vy," prudko pokrútim hlavou.
„Ale áno, som," skloní hlavu. „Je tu však jedna vec, ktorú musíš pochopiť. Ak by som to nebol ja, donútili by niekoho iného. Napriek tomu, čo si o mne myslíš, robil som všetko preto, aby boli v bezpečí. Dokázal som nájsť cestu tam, kde by ostatní nemali prístup a zabránil tak mnohým zbytočným vraždám."
„Verila som vám!" zúfalo zakričím a prehrabnem si rukou vlasy. Jeho ospravedlnia si nevšímam. Nezaujímajú ma jeho dôvody, ktorými si ospravedlňuje svoje činy. Nič nemôže byť dostatočne veľké, aby to zatienilo fakt, že do Akadémie pozval upírov, ktorí povraždili desiatkyvštudentov.
„A profesor Farrell je potom..." prekvapene vydýchnem.
„Áno, je nevinný," prikývne a ticho sa zasmeje. „Ten idiot mi to značne uľahčoval. Jeho minulosť a záľuba v temných knihách mi to rozhodne zjednodušila. Nebolo ťažké všetkých presvedčiť, že by zradca mohol znova prejsť na druhú stranu. Nemusíš sa kvôli nemu cítiť zle... Vieš, máme spoločnú minulosť, zaslúžil si to to."
„Ale nikdy... nikdy sa nebránil?" poviem a znie to skôr ako otázka.
„Lebo je to hlupák! A odkedy sa vrátil od upírov má to v hlave pomotané ešte viac. Nikto nevie, aké príčiny stoja za rozhodnutiami šialenca!" vybuchne nečakane, až prekvapene ustúpim o krok späť. „Už nie je ničím v porovnaní s mužom, ktorým kedysi býval."
„Nemohol byť až taký hlúpy, aby vás nezačal podozrievať," podotknem. „Pravdepodobne to tušil odkedy sme za ním s Arthurom prišli, a preto určite zobral to, čo mi Arthur chcel ukázať vtedy, keď ste ho zavraždili! Ako tu môžete stáť po tom všetkom, čo ste urobili a ešte si myslieť, že to nebolo úplne choré a zlé?" zatnem ruky do pästí a zhlboka sa nadýchnem, aby som dostala svoje emócie pod kontrolu.
„Nemáš ani poňatia o dôvodoch, prečo som to všetko robil," odsekne.
„Ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť," povie nakoniec potichu a zahľadí sa kdesi za mňa. „Možno jedného dňa porozumieš, čo všetko som spravil a hlavne prečo."
Keď sa okolím ozve vlčie vytie, vydesene sa otočím. Už zistili, že som preč? Pôjdu ma hľadať alebo nie som na to dostatočne dôležitá?
„Už nemáme veľa času," poznamená napäto. „Je tu toho toľko, čo by si sa mala dozvedieť, no nie je na to čas a pravdepodobne nie som ani tá správna osoba, ktorá by ti to mala povedať," podíde bližšie a naliehavo ma chytí za plecia. „Musím ťa však varovať. Nikomu never. Počuješ ma? V tomto svete nie je všetko také, ako sa zdá a ako vám kráľ hovorí. Pravda nikdy nie je čiernobiela a príde čas, kedy si budeš musieť vybrať stranu. Prosím, nebuď otrokom vlkov, vyber si to čo je správne, nie to, čo ti oni povedia. Majú tajomstvá, ktoré si nevieš ani predstaviť. O tvojej minulosti, tajných plánoch či o histórii nás všetkých."
Nakoniec sa mu na tvári zjaví malý úsmev, za ktorým sa skrýva zvláštny smútok. „Si tak podobná svojej mame. Niekedy keď som ťa zazrel na chodbe alebo pri tréningu, mal som pocit, akoby som pred sebou mal ju, akoby som sa vrátil v čase do doby, keď sme boli deti a chodili do Akadémie."
„Vy ste ju poznali?" opýtam sa pošepky.
„Och, samozrejme, že som ju poznal," povie. „Veľmi nezvyčajná a úžasná žena. Dokonalá kombinácia inteligencie a sily. Pokiaľ by nestretla tvojho otca, určite by si podmanila celý svet. Na všetko sa pozerala inými očami a v každom videla dobro, aj keď tam žiadne nebolo, to sa jej pravdepodobne stalo osudným. Ja som... nie, na tom už asi nezáleží, no nie? Už je to dávno."
„Prečo ste mi o nej nikde nepovedali?" spýtam sa rozhorčene. „Ako sa volala? Kto je môj otec? Prosím, ak viete niečo o mojej minulosti, musíte mi to povedať! Žijú moji rodičia? "
"Teraz nie je ten správny čas," pokrúti hlavou. "Ešte nepoznáš celý príbeh a pravda by ti viac ublížila ako pomohla."
Moje ďalšie námietky zaniknú v ohlušujúcom výbuchu, ktorý preťal tichú noc. Výkrik sa mi zasekne v hrdle, keď zbadám, ako Akadémiu olizujú plamene.
„Čo ste to urobili?"
„To, čo som musel," odpovie. „Snáď mi jedného dňa odpustíš."
Neveriaco pokrútim hlavou. Odpustiť mu? Akoby som po tom všetkom mohla? Nedokážem myslieť na nič iné len na hrad, ktorý bol pre mňa posledné mesiace domov a teraz... teraz sa z neho stávajú len horiace trosky. A študenti... vlci a skrotení, ktorí sú odsúdení na smrť.
„A mám pre teba ešte jednu radu. Viem o tom vzťahu... o tom, čo sa deje medzi tebou a Axelom. Len som ťa chcel upozorniť, že už som to videl mnohokrát a nikdy to neskončilo dobre. Ako krotiteľ a ešte k tomu vlčí dedič nikdy s tebou nebude zachádzať tak, ako si zaslúžiš. Nedrž sa pevne vzťahu, ktorý ťa pomaly zabíja. Nebuď ako tvoja mama, ktorá si to všimla až príliš neskoro," smutne sa usmeje a zmizne v temnote lesa skôr, než stihnem niečo spraviť.
Nemám však čas, aby som ho teraz dobehla a dopriala mu trest, ktorý si zaslúži. Nie, keď sú všetci v nebezpečí. Keď je Axel v nebezpečí.
Rozbehnem sa po ceste naspäť do Akadémie dúfajúc, že im stihnem pomôcť, no zblízka vyzerá všetko stokrát horšie. Zo západného krídla šľahajú plamene vysoko k oblohe. Dusiaci sa študenti vybiehajú na námestie s fontánou, no hneď sú nútení bojovať o vlastné životy pri útoku upírov. Okolím sa nesú výkriky bolesti a kamennú dlažbu pokrýva čoraz viac krvi.
Zaútočím na upíra, ktorý vysával život z drobnej skrotenej. Bez zaváhania ho od nej odtrhnem a hodím o stenu, až sa bezvládne zvezie na zem. V tom momente sa nezamýšľam nad tým, že by som toho nemala byť schopná, že sila, s ktorou bojujem nie je pre obyčajného skroteného prirodzená. V žilách mi však prúdi zúrivosť, ktorá ma poháňa ďalej a nedovolí mi zastaviť.
Teraz je to iné ako vtedy v lese. V tú noc som bola len bezbranný človek, ktorého bolo treba zachrániť. Tak naivne som si myslela, že im pomôžem, no urobila som pravý opak. Teraz, po toľkých mesiacoch, sa budú oni schovávať predo mnou. Nič mi nebude stáť v ceste.
Bez zaváhania sa vrhnem na ďalšieho upíra, ktorý ohrozuje zraneného vlka, ledva si všimnem, že je to Ray, za ktorým bojuje o život aj Erin. Zrazím ho na zem a zlomím mu väz. V tej chvíli na jednu krátku sekundu zabudnem, že som uprostred krviprelievania a od hrôzy zamrznem na mieste.
Keby to bol človek, tak by som ho naozaj zabila. Ak by to nebol nesmrteľný upír, stal by sa zo mňa vrah. A spravila som to bez akéhokoľvek zaváhania, akoby som to robila už odvždy.
Ako som sa mohla až tak zmeniť? Ako ma mohli oni tak zmeniť?
Ju som nechala žiť. To dievča v lese. V tom momente som nechcela byť vrahom, ktorý zabije bezbranné dievča. Kedy ma presvedčili, že upíri sú netvory, ktoré treba zničiť?
Až keď na mňa niekto zozadu zaútočí uvedomím si, kde som. A že teraz na to nie je čas. Budem sa tým zaoberať, keď toto všetko skončí a my budeme v bezpečí...
Ako sa prebíjam množstvom upírov, očami zúfalo pátram po Axelovi. V spleti tiel, ktoré do seba narážajú v zúfalej nádeji prežiť, medzi vlkmi, ktorí svojimi zubami trhajú upírov na kusy, medzi mŕtvymi na zemi. Nikde však nie je.
Namiesto neho zbadám Dariena na okraji, kde sa elegantne vyhýba útokom skrotených a jedného po druhom ich hádže na bok, kde ho už viac nemôžu ohroziť. Zdvihne sa vo mne ďalšia vlna zúrivosti a rozbehnem sa za ním.
„Vravel si, že keď odídem, tak ich necháš na pokoji!" zúfalo na neho zaútočím. Snažím sa mu zasadiť úder, vyviesť ho z rovnováhy, čokoľvek... on sa však len poľahky uhýba, akoby ho to nestálo ani troška námahy.
„No tak, šetri sily, kráska. Možno nie si ako priemerná skrotená, to však neznamená, že sa môžeš postaviť pôvodnému upírovi. "
„Klamal si mi!" vykríknem zadýchane. Znova zaútočím, no márne. Pomaly si začnem uvedomovať, že má pravdu.
„Znieš prekvapene. Čo ťa tvoji vlci nevarovali, že upírom nemáš veriť?" spýtal sa posmešne. „Nič z tohto som nemohol príliš ovplyvniť. Zmena plánu, ktorá nezáležala odo mňa. Moja časť dohody bola len zabezpečiť kúzlo a získať potrebné veci pre jeho uskutočnenie. Nanešťastie váš riaditeľ odstúpil od našej dohody a tak si to musíme získať po svojom."
„Ingrediencie... to znamená, že ste prišli pre Axela? Pre mňa? Prečo si ma posielal preč?"
„Och, neboj sa. Tvoj čas ešte len príde. Teraz si zatiaľ nepoužiteľná, no to už nie je moja starosť. Dnešnou nocou toto pre mňa končí a znova sa môžem vrátiť k svojmu nudnému nekonečnému životu. Nuž, čo sa týka tvojho krotiteľa, tak sa obávam, že pre neho je už neskoro. Neboj sa, nezabijú ho. Aspoň teda nie hneď."
„Nie!" zúrivo krútim hlavou, odmietajúc tomu veriť. „Nie, klameš mi! Aj teraz mi určite klameš a Axel je v bezpečí!"
V očiach sa mu mihne niečo ako súcit, no žmurknem a znova má na tvári ten svoj neznesiteľný úškrn. „Je mi ľúto, že ťa musím sklamať. Axela už nezachrániš."
Zaženiem slzy, ktoré sa mi derú do očí a vrhnem sa na Dariena s cieľom zraziť ho na zem a prinútiť ho povedať, kde je Axel, či je v poriadku... čokoľvek. Ten zbabelec však zmizne skôr, ako sa k nemu stihnem dostať.
„Axel!" zakričím zúfalo.
Poobzerám sa okolo seba, no vidím len spúšť, ktorú za sebou tie netvory zanechali. Zem je pokrytá krvou a stovkou tiel, ktoré sa nehýbu, zranenými vlkmi aj skrotenými, ktorí zúfalo hľadajú svojich blízkych. Akadémia je v plameňoch. Zo školy, kde som strávila posledných osem mesiacov, sú ken trosky. Von vybiehajú zdesení študenti, ktorých upíri zázrakom nenašli. Vládne tu panika... zmätok.
Je tu toľko bolesti, beznádeje a smútku.
Na nič z toho sa však nemôžem úplne sústrediť. Jedna moja časť je rovnako zlomená ako oni, no tá väčšia časť mi kričí, nech sa na všetkých vykašlem a nájdem Axela, lebo to je to na čom skutočne záleží... A je jedno, či je to správne alebo nie, nemôžem ho stratiť.
Rukou si prehrabnem strapaté vlasy. Hľadám ho medzi strhanými tvárami, no je to beznádejné.
Rozbehnem sa k prvému vlkovi, ktorého stretnem. „Nevidel si Axela?"
Pokrúti hlavou, no to ma nezastaví. Pýtam sa tú otázku znova a znova, kričím jeho meno až ma rozbolia hlasivky a vďaka slzám, ktoré mi zahmlievajú zrak ani nevidím, kde idem... no na ničom z toho však nezáleží.
V hlave sa mi opakuje len jedna myšlienka. Nemôžem ho stratiť, nemôžu mi ho zobrať.
„Axel! Prosím!"
Po čase si uvedomím, že ma niekto drží. Zovrie ma vo svojom náručí a upokojujúco ma hladí po vlasoch. Elliot, uvedomím si. Nieže by na tom teraz záležalo. Na ničom už nezáleží. Z hrude sa mi derú vzlyky, ktoré už nedokážem viac zadržať. Cítim sa, ako by ma niečo z vnútra trhalo na kusy.
„To nič. Bude to v poriadku," šepká jeho upokojujúci hlas.
Ale je to klamstvo. Nič už nebude v poriadku.
„Zobrali ho. Je preč."
KONIEC 1. ČASTI
Oficiálne poďakovanie si nechám až na úplný koniec, no aj tak vám chcem neskutočne moc poďakovať za všetko. Za vašu podporu, bez ktorej by som sem ani nedošla, za vaše komentáre, ktoré mi vyčarili úsmev a dodávali silu a inšpiráciu pre ďalšie písanie, votes a prečítanie, za to, že ste to so mnou ten rok a pol vydržali ❤️