Ďalší deň v Akadémii prišiel príliš skoro.
Ako sa zdá, keď vás unesú čas ide až nezvyčajne rýchlo. Od prvého stretnutia s Axelom prešli necelé štyri dni. Štyri dni, odkedy sa môj život vymkol z pod kontroly.
Zdá sa to byť ako týždeň, minimálne. A taktiež si všímam, že Axela začínam čoraz menej nenávidieť. Ako môže byť niečo také možné? Však ma uniesol! Samozrejme, mal na to svoje dôvody a... vidíte to? Už ho dokonca aj ospravedlňujem sama pred sebou! A to krotiteľské puto nie je jediná vec, ktorá mi strpčuje život.
Prebúdzam sa v prázdnej izbe. Tento fakt ma donúti uvažovať, či vôbec niekedy stretnem svoju spolubývajúcu. Ale ktovie, možno je to tak lepšie. Podľa Elliota ju všade prenasleduje pozornosť, dráma a určite nespočetné množstvo problémov. To je niečo, čo momentálne nepotrebujem.
Po ceste na raňajky kráčam so sklonenou hlavou, ponorená vo vlastných myšlienkach. Snažím sa nevšímať si okoloidúcich študentov. Žiadny z nich nevyzerá mladšie ako na šestnásť, ako je potom možné, že v Akadémii sú už šesť rokov?
Vtom zrazu do niekoho narazím a ucítim tvrdý dopad na zem. Nad sebou zbadám s povýšeneckým výrazom to čiernovlasé dievča, čo ma včera porazilo. Ako sa volala? Amanda?
„Prepáč," zašomrem potichu a postavím sa. Chcem ju obísť a pokračovať do jedálne, no postaví sa mi do cesty a po jej bokoch skupinka skrotených, takže nemám kade prejsť.
„Potrebuješ niečo?" spýtam sa a nadvihnem obočie. Nechcem spôsobovať problémy, ale taktiež sa nenechám zastrašiť.
„Otázka skôr znie - čo tu chceš ty?" Odfrkne si a obdaruje ma ďalším pohŕdavým pohľadom jej ostrých zelených očí. „Zjavíš sa tu v poslednom ročníku, úplne neschopná a čakáš, že ťa máme rešpektovať?"
„Pozri, Amelia," sladko sa na ňu usmejem.
„Amanda," opraví ma chladne.
„Och, samozrejme, ako povieš, Amanda," pokračujem s falošnou priateľskosťou. „Ako som sa stihla za ten krátky čas dozvedieť, jedného dňa ti budem veliť, takže ukáž trocha rešpektu, áno? Taktiež si ma možno včera porazila, no nezabúdaj, že si tu už niekoľko rokov a ja len dva dni. Takže čo tak to skúsiť o niekoľko týždňov a uvidíme, kto skončí na zemi, dobre?"
Nahlas sa rozosmeje. „Ty ma chceš poraziť? Ani v tvojich najkrajších snoch! Možno mám dlhší tréning, ale to by ani tebe nepomohlo. Aby si ma porazila musíš sa aj brániť, vieš? A nie len zbabelo čakať, kým ťa niekto zloží k zemi. No kľudne ti doprajem času koľko chceš. Ja som vždy pripravená ťa za každých okolností zložiť k zemi a ukázať všetkým, kto je tu najlepší."
„Vážne? A čo tak ter-"
„Ach, tu si, May!" Preruší ma Elliot, ktorý sa nečakane zjaví vedľa mňa a prehodí mi ruku okolo pliec. „Amanda, ahoj! Mrzí ma, že vás prerušujem, no toto nepočká. Užite si prvý deň vyučovania!"
Otváram ústa, no skôr než stihnem niečo namietať ja - alebo Amanda, ťahá ma od nich preč a taktiež preč od jedálne. Dnes asi ostávam bez raňajok.
„Elliot! Čo to robíš?" spýtam sa ho podráždene.
„Čo asi? Zachraňujem ti život!" odpovie, akoby som ho za to mala do smrti zbožňovať. „Ak by si tam ostala o pár sekúnd dlhšie určite by si spravila nejakú hlúposť, ako napríklad navrhla jej ďalší súboj!"
„Ďakujem za dôveru," poznamenám sarkasticky. „A možno by to bolo dobre. Keby som ju vyzvala."
„Ty si sa dočista zbláznila? To si si včera tak udrela hlavu?" hovorí trocha hlasnejšie, ako je normálne a pár ľudí sa za nami obzrie.
Zastaneme pred triedou, kde je prvá hodina a opriem sa o stenu. „Všetci videli, ako ma včera zložila. Možno len chcem, aby sa nesprávali tak ako ona! Že keď ma porazila tak sa na mňa nebude každý pozerať ako na niekoho, kto tu nemá čo robiť."
Nemalo by ma to vlastne trápiť, že? Však aj ja si myslím, že tu nemám, čo robiť.
„To je síce fajn, May, ale vyhrať by sa ti takmer určite nepodarilo. Je mi ľúto, že ti to musím povedať takto, ale chce to trocha viac treningu, aby si sa jej mohla postaviť."
„Kde sa podel tvoj optimizmus?" zašomrem a snažím sa tváriť, že ma jeho slová neranili.
„Prepáč," pousmial sa a pozrel na mňa so svojim smutnými očami farby horúcej čokolády. „To však neznamená, že si zlá. Môžeme kľudne mať aj pár tréningov navyše a pomôžem ti."
Vďačne na neho pozriem za to, že to so mnou nevzdáva. „Prečo vlastne? Prečo mi chceš pomôcť?"
„No, je to tak trocha v záujme všetkých. Pokiaľ by si neprišla, Amanda by zaujala tvoje miesto a viedla by skrotených, keďže Axel nikoho už nemal. Keď si však tu, stráca už svoje postavenie, preto je na teba taká naštvaná. Ak však dokáže, že si neschopná, môže nahradiť tvoje miesto. A život, kde mi rozkazuje niekto ako ona si nechcem radšej ani predstaviť."
„Prečo sa tu všetko hodnotí podľa sily?"
„Všetko nie, iba skrotení. My sme tí, čo ich majú chrániť, pamätáš? A aká by to bola ochrana, ak by sme nevedeli bojovať?"
-*-
Ako som rýchlo stihla zistiť, vyučovanie je tu takmer rovnaké ako na mojej starej škole. Alebo aspoň väčšina hodín. Človek by si bol myslel, že aspoň na Akadémii unikne biológii. Aj keď preberanie vlkov či upírov je asi oveľa zaujímavejšie ako rozmnožovanie buniek.
Taktiež je tu niekoľko predmetov navyše ako história nadprirodzeného sveta či vlčia sociológia. Zaujímalo by ma, kto tie predmety vymýšľal.
Na známkach tiež očividne nezáležalo tak ako na postavení. Alebo teda aspoň u skrotených. Ak si vás raz vybral nízko postavený vlk, ani skvelé výsledky vám nepomôžu. Jedine bojové schopnosti by to dokázali. To bolo to, čo sa od nás očakávalo, aby sme vedeli bojovať a zomrieť za svojich krotiteľov.
Po prvom dni vyučovania sa unavená dopracem do svojej izby. Očakávam, že bude znova prázdna, no na moje prekvapenie tam na postelí leží dievča s krátkymi čiernymi vlasmi a s orieškovými očami obtiahnutými čiernou ceruzkou. Pôsobila... problémovo. Akoby robila niečo nezákonné len preto, aby dokázala, že pravidlá ju nezaujímajú.
„Och, ty musíš byť May, ten nováčik. Videla som, ako ti kráľovná Mandy nakopala zadok, celkom drsné," zasmeje sa a odsunie časopis vedľa seba, keď si všimne ako váhavo stojím medzi dverami.
„Carin, predpokladám," poviem váhavo a podídem bližšie.
Naša spoločná izba je štvorcová a celkom priestranná miestnosť. Nachádza sa tu malá kuchynka, dva stoly pod oknom, postele na jednej strane a oproti nim kožená sedačka. Nie moc luxusné, no zato útulné.
„Správne, ako sa zdá, moja povesť ma predchádza," posadí sa na posteli a skúmavo si ma prezrie. Našpúli pery. „Síce nemám rada privilegovaných, no celkom sa mi pozdávaš, asi si ešte nenapáchla ich namyslenosťou. Ak chceš môžeš sa pridať k mojej skupinke," žmurkne na mňa a znova sa zvalí na posteľ.
„Tvojej skupinke?"
„Uhm," odvetí nezaujato. „Však vieš, tam, kde sa dejú všetky zaujímavé veci. Ver mi, za týždeň so mnou prežiješ viac zábavy ako s tými suchármi, ktorí patria k mocnejším rodom. Pre nich je to tu len samé štúdium, aby dokázali, že sú najlepší. Pff! Akoby sme neboli všetkým ukradnutí."
Prekvapene nadvihnem obočie. „Pravdepodobne prvá osoba, ktorá tu nenávidí vlkov," podotknem.
„Že ich nenávidím?" Pokrčí plecom. „Skôr ich neuctievam ako bohov a neplním každé ich želanie. Dokážem myslieť sama za seba. Ale vlci sú v pohode, hlavne môj krotiteľ a jeho kamoši. Lenže vieš tí mocnejší si myslia, že sa svet točí len okolo nich." Prevráti očami.
Nieko tu asi trocha závidí.
Tiež si sadnem na posteľ a sledujem biely strop. „Nie sú všetci až takí zlí," rozhodnem sa protirečiť. „Zatiaľ nikoho moc nepoznám, však som tu len deň, no Ray a Erin sa zdajú byť fajn."
„Och, hentí?" Prekvapene sa na mňa pozrie a pokrčí nosom. „Na môj vkus až príliš slušní a nudní. Taktiež sa bavia len medzi sebou a ešte s tým jedným. Arter? Arthur? To je jedno. Očividne si si nenašla na začiatok dobrú partiu."
Zamračím sa. Poznám ich síce krátko, no zdali sa byť milí a ešte aj boli za mnou na ošetrovni. „No každopádne ich tu poznám ako jediných a ešte Elliota-"
Skôr než stihnem niečo povedať sa rozosmeje. „Takže predsa len poznáš tú správnu osobu?" Zdvihne sa a príde ku svojej skrini, ktorá sa zdá byť plná čierneho oblečenia. Zatiaľ, čo si vyberá niečo vhodné povie mi ponad plece „Elliot je zlatíčko! Občas ti jeho optimizmus síce lezie na nervy, no nepoznám nikoho, kto by bol taký ochotný spraviť každú blbosť, čo vymyslím."
A všetko sa zdá byť zrazu jasnejšie - tá nevraživosť medzi Erin a Elliotom na ošetrovni. Očividne sa vyšší skrotení neznesú s normálnymi a ich nesympatie sa zdajú byť vzájomné, či už je za tým závisť alebo namyslenosť. A taktiež sa zdá, že ja som sa zasekla kdesi uprostred.
„Môže byť?" opýta sa veselo, keď na seba natiahne úzke čierne šaty s hrubými ramienkami, no očividne ani nečaká odpoveď. Svoje oči ešte viac zvýrazní čiernou ceruzkou.
„Nečakaj ma, prídem neskoro v noci. Ak teda vôbec prídem." Zoberie do ruky topánky na vysokých opätkoch a skôr než odíde sa ešte otočí „Ak by si chcela poznať zábavnejšiu stránku Akadémie, vieš, kde ma nájdeš!" venuje mi úsmev, ktorý naznačuje problémy a zmizne za dverami.