Život sa s vami dokáže niekedy naozaj pohrať.
Pred necelým týždňom som chcela od všetkého utiecť. Zmiznúť a nikdy sa nevrátiť. Chcela som zabudnúť na všetky svoje povinnosti, na školu a na svoj celkom pokazený život, alebo ak nebol zlý, tak určite bol na najlepšej ceste skončiť tak.
A pozrite sa na mňa teraz.
Som preč. Ďaleko od svojich problémov, kde by ma nič nemalo trápiť a všetko, čo teraz chcem, je vrátiť sa späť. Po dlhom čase sa znova môžem rozhodovať podľa toho, čo chcem ja, robiť hlúposti a o nič sa nestarať. To všetko môžem, ale moje starosti nezmizli. To, že som teraz v Akadémii neznamená, že sa mama so sestrou postarajú o seba samé.
Ony sú dôvod, prečo tu nemôžem ostať a hodiť všetky problémy za hlavu. Ony sú dôvod, prečo sa nemôžem bezstarostne smiať a zaoberať sa len hlúpou školou ako všetci okolo mňa. Pretože ja som v tomto nikdy nebola sama.
Zabraná do vlastných myšlienok som si ani nevšimla, kedy sa jedáleň začala vyprázdňovať. Ray a Erin odišli so slovami, že sa musia ešte pripraviť pred začiatkom školy.
Vložila som si tvár do dlaní a snažila sa predstierať, že neexistujem, akoby potom všetky problémy tiež záhadne zmizli. Kiežby.
„Potrebuješ pomôcť?" Trhne mnou, keď si uvedomím, že už nie som sama. Jedáleň ostala prázdna až na mňa a jedného skroteného, ktorý sa na mňa pozeral s neskrývaným záujmom.
„Záleží na tom?" Trpko sa zasmejem. „Všetci sú nadšení z toho, ako musia slúžiť, že je úplne nepredstaviteľné, ak chcem odísť."
Až keď tie slová opustia moje ústa, si uvedomím, že úprimnosť sa tu nemusí vyplatiť. Skrotený sa však len pousmeje a posadí sa na lavičku oproti mne.
„Chápem, že to pre teba asi musí byť ťažké. Hoci väčšina skrotených ti neporozumie." Pokrčí plecami.
„Ako to?"
„Stretávanie s ľuďmi vlkom nerobí radosť. Zvykli si na pohodlný izolovaný život, kde len zriedka vpustia medzi seba niekoho, kto nie je z nášho sveta. Samozrejme sú tu rodiny ľudí, ktoré svoje dedi pripravujú na úlohu skrotených. A keď príde čas, tak si nás vlci vyberú alebo pôjdeme do kráľovej armády. Čo tým chcem povedať je, že každý z nás bol vychovaný s myšlienkou, že musíme plniť želania vlkov nech sa deje čokoľvek. Ťažko by sme si vedeli predstaviť iný život."
Na tvári sa mi usídlil znechutení výraz. „Správajú sa k vám ako k väzňom a všetci tu napriek tomu ostávate?"
Neznámy skrotený s úsmevom pokrútil hlavou. „Nie je to až také kruté, ako si predstavuješ. Nechovajú sa k nám zle. Práve naopak. Dávajú nám všetko, aby sme mohli viesť plnohodnotný život a chrániť ich. Síce musíme uprednostniť vlkov pred nami, ale ako som vravel, radšej sa schovávajú a žijú v úzadí, kde sa nič nedeje. Dnes sa majú vlci príliš dobre, aby riskovali, že to všetko stratia."
Napriek jeho slovám som si nemohla pomôcť a myslela na to, akú majú ľudia slabú vôľu. Nechajú sa využívať, aby čo? Mohli žiť spokojne a pribehnúť, keď vlci zapískajú? Nikdy som nečakala, že ľudia sú kvôli peniazom ochotní zájsť tak ďaleko.
Nikdy by som sa nevzdala slobody. Za nič na svete.
„A čo tak prejsť k niečomu príjemnejšiemu?" Preruší ticho, jeho hlas je veselý, akoby náš predchádzajúci rozhovor vôbec neprebehol. Nie som si istá, či to myslí vážne alebo sa len snaží odviesť moju pozornosť. „Stavím sa, že ti to tu ešte nikto neukázal. Tento hrad je naozaj obrovský! Väčšina z neho tu stojí stovky rokov, aj keď pár časti bolo prestavaných, ako napríklad izby."
Postaví sa od stola a z výšky na mňa pozrie. „No ták! Do tréningu máme čas a čo chceš robiť celé tie hodiny, ak nie prechádzať sa so mnou?"
Chvíľu na neho nemo hľadím, no nakoniec usúdim, že má pravdu. Nemám tu čo robiť a taktiež tu takmer nikoho nepoznám. „Fajn, malá prechádzka mi neublíži."
„Skvelé, takže mohli by sme začať vo východnom krídle. Som Elliot, mimochodom," prehodí medzi rečou, ako kráčame von z jedálne.
„Ja som..."
„May," skočí mi do reči a nad mojím zmäteným výrazom sa zasmeje. „Áno, viem, kto si. Takmer každý tu pozná tvoje meno a to tu nie si ani dvadsaťštyri hodín. Povedzme, že každý už počul o tvojom príchode."
Pred jedálňou zabáčame doprava, čo je opačným smerom ako je vstupná hala a izby. Steny sú väčšinou kamenné, rovnako ako aj podlahy. Okná majú komplikovaný čierny kovový rám, aký môžete vidieť na starších hradoch. Na širokej chodbe sa nachádza niekoľko mohutných dverí, ktoré vraj vedú do učební a niekoľko lavičiek.
„Za všetkými dverami sú učebne?" opýtala som sa.
„Väčšinou áno, ale sú už nepoužívané alebo len rôzne sklady, niektoré sú prerobené na izby pre hostí alebo spoločenské miestnosti pre nás. Už tu dávno nie je toľko študentov ani učiteľov, aby sa vo všetkých určilo."
Nedokážem si predstaviť, ako sa za všetkými dverami mohlo kedysi učiť. Museli tu byt predsa tisícky vlkov v tomto hrade. Zaujimalo by ma, čo sa zmenilo, keď teraz sú už opustené.
„Akadémia je jediná škola pre vlkov a skrotených, preto tu je toľko učební. Zvykla byť plná, chodil sme každý až na pár výnimiek. Potom pred pár rokmi sa upíri vymkli spod kontroly a vlci usúdili, že je lepšie, ak sa budú vzdelávať doma alebo jednoducho sa začlenia medzi ľudí."
„No moment, povedal si, že je to tu bezpečné a nič sa tu nedeje."
„Povedal som väčšinou, posledných pár rokov sú tu problémy s upírmi, ale časom to prejde a všetko bude zase okej. A ak sa tak bojíš, ostaňme za múrmi Akadémie a nič sa ti nestane."
Chvíľu kráčame mlčky a moje myšlienky sa zatúlajú k nášmu predchádzajúcemu rozhovoru. Je to zvláštna predstava, že každý tu pozná moje meno len po necelom dni. Na svojej starej škole som sa poznala s veľa ľudmi, no nedá sa povedať, že by som bola obľúbená.
„Myslela som, že uctievate len vlkov, prečo som tu teda taká zaujímavá?" pokračujem v predchádzajúcom rozhovore.
Elliot pokrčí plecami. „Si Axelova skrotená. To znamená, že si najvyššie postavená, samozrejme až po skrotenej nášho kráľa. Po skončení Akadémie sa Axel stane kráľom a ty budeš po jeho boku šéfovať nám. Preto bude chcieť byť každý s tebou za dobre."
„A prečo, keď mám byť taká dôležitá, som tu len jeden deň, keď vy ste tu koľko? Od detstva? Ak mám robiť nejaké dôležité rozhodnutia, tak by ste radšej mali vybrať niekoho, kto je schopnejší."
A niekoho, kto o to stojí, dodávam v duchu.
„Nuž povedzme, že Axel mal pred tebou ešte jednu skrotenú, ktorá mala byť na tvojom mieste..."
„Áno, už som o nej počula v ten deň, keď som prišla," preruším ho, keď si spomeniem ako o tom niečo spomenul riaditeľ Akadémie. „Čo sa s ňou vlastne stalo?"
„Moc o tom nehovoríme," začne Elliot záhadne a mierne zdráhavo. Akoby si nebol istý, čo až môže povedať. „A vlastne moc toho ani nevieme. Len to, že to bolo hrozné nešťastie a Axel sa z toho nevedel spamätať. Strata skroteného je pre krotiteľa neúnosne bolestivá. Na niekoľko rokov odišiel z Akadémie a prakticky zmizol. A potom sa tu zjavil s tebou..." vetu necháva visieť vo vzduchu.
Chvíľu kráčame mlčky, každý ponorený vo svojich myšlienkach.
„Aká bola?" Preruším nakoniec ticho.
„Ten typ ľudí, okolo ktorého sa točí celý vesmír. Bola nádherná, zábavná a silná. Dalo by sa povedať, že zjednotila skrotených a nebol tu nikto, kto by ju nemal rád. Mala v sebe kúzlo, ktoré jednoducho priťahovalo ľudí. A čo sa týka boja, nebol tu nikto, kto by ju zvládol poraziť."
„Keď bola taká dobrá, tak prečo zomrela?"
Elliot odvrátil pohľad. „Nie je na mne, aby som ti to povedal. Axel by mal."
-*-
Akadémia bola neuveriteľne obrovská. Také množstvo chodieb, vežičiek a najrozličnejších miestností som snáď ešte v živote nevidela. Možno by som si pobyt tu aj užívala, kebyže som tu dobrovoľne.
Tréning prišiel až príliš rýchlo.
Elliot ma nakoniec doviedol von. Pred nami sa rozhosťovala rozľahlá lúka, ktorá postupne prechádzala do hustého lesa. Slnko zapadalo, na oblaky vrhalo odlesky ružovej a oranžovej farby. V obklopení hôr tu bola zima. Spolu sme sa posadili na trávu a čakali na príchod ostatných.
„Kto je vlastne s tebou na izbe?" opýta sa zvedavo.
Pokrčím plecami. „Ešte som ju nevidela. Keď som prišla, tak izba bola prázdna, rovnako ako keď som sa aj zobudila."
„Hmm," povzdychol si. „Aké máš číslo izby?"
Zaujímalo by ma, či pozná obsadenie všetkých dievčenských izieb naspamäť. „195," odpovedám.
„To si robíš srandu!" vykríkne zrazu nečakane. „Naozaj si v izbe s Carin?"
Zmätene na neho pozriem. „Mala by som to meno poznať?"
„Tomu ver, že hej!" Zasmeje sa. „Síce nepatrí k významným rodom, ale rozhodne patrí medzi najväčšie osobnosti v Akadémii. Je úžasná! Však počkaj, keď ju spoznáš. Tam, kde je ona sa deje všetko zaujímavé a je tam najväčšia párty či dráma."
Rada by som sa dozvedela niečo viac o svojej spolubývajúcej, ale zrovna sa k nám začnú trúsiť ďalší skrotení a v diaľke som zazrela prísne tváriacu sa ženu. Tmavé vlasy mala zopnuté na temene, svojím prísnym pohľadom prechádzala po skrotených na lúke. Keď sa na mne zastavil jej pohľad čo i len na pár sekúnd, zovrelo mi žalúdok od nerovzity.
„Kto je to?"
Elliot sa obzrie, aby zistil o kom hovorím. „To je trénerka. Nikto vlastne nevie jej meno, preto ju všetci voláme trénerka. Hovorí sa, že bola kedysi vlkom a prišla o schopnosť premieňať sa, ale ktovie, či je to pravda. Skrátka o nej nič moc nevieme. Je prísna a tvrdá. Vďaka nej je však väčšina skrotených ešte nažive."
„Dobre, vážení!" zakričí a všetci okamžite stíchnu. „Dajte si tri koliečka okolo Akadémie a ja sa zatiaľ pozhováram s našim nováčikom."
V priebehu sekundy sú skrotení na nohách a rozbehnú sa smerom ku hlavnej bráne. V tejto chvíli im nezávidím, ale ktovie, čo čaká práve mňa.
Keď sa uistí, že všetci jej rozkaz počúvli, otočí sa so skúmavým pohľadom na mňa. „Takže tu ťa to máme. Slávnu May Carterovú," odfrkne potichu. „Si príliš vychrtlá, nemáš takmer žiadne svaly. V boji s upírmi by si neprežila ani jednu sekundu. Zaujímalo by ma, ako si riaditeľ predstavuje, že ťa naučím všetko, čo sa tu ostatní učia už šesť rokov."
Ohromene mlčím.
„Stavím sa, že si celý život nič nerobila a všetko za teba robili ostatní. Určite nezvládneš ani polovičku z toho, čo sa tu robí. Prídeš si sem a myslíš si, že aký život budeš úžasný, keď si budúca vodkyňa skrotených. Lenže takto to nefunguje. Tu nie si vo svojom svete. Tu nie je tvoja mamička, aby si za ňou mohla ísť, keď si rozbiješ kolená-"
„Neviete nič o mojej rodine ani o tom, kto som," preruším ju. „Možno by ste mohli urobiť to, prečo ste tu a naučiť má niečo namiesto toho, aby ste ma urážali."
Čakám, že na mňa obávaná trénerka znova nakričí, no len na mňa znova pozerá s tým svojím tvrdým výrazom. „Aspoň nám nováčik vie hovoriť," zašomre si popod nos. Obzrie sa, ako skrotení bežia okolo nás a jednu k nám privolá.
„Takže, nováčik, zoznám sa s Amandou," povie takmer milo. Predo mnou stojí dievča s čiernymi vlnitými vlasmi a zelenými očami. „Patrí medzi najlepších bojovníkov. Uvidíme, či si s ňou dokážeš poradiť."
Všímam si, že aj ostatní skrotení sa pri nás zastavujú.
Trénerka si ich nevšíma, to by totiž musela odtrhnúť pohľad odo mňa. „Prvé pravidlo pri súboji s upírmi je nikdy nemať nechránený krk. Ak sa ti dostanú ku krku, si mŕtva."
„Pravidlo číslo dva," pokračuje Trenérka. „Upíri sú rýchlejší, silnejší a šikovnejší. Bez riadneho výcviku nemáš šancu, častokrát ani ten ti nepomôže. Obyčajne však konajú zbrklo a neuvážene. Vaša jediná šanca je využiť to proti nim."
„Tretie a posledné pravidlo je nikdy nechodiť nikde sám. Ak jedno pravidlo porušíš, si na mieste mŕtva. Teraz však už okolo seba nekrúžte a začnite. A vy ostatní nemáte, čo robiť? Myslíte si, že upíri sa zastavia na kávičku, keď nebudete vládať? Poďme, za toto máte o dve koliečka viac! A ty Amanda už konečne začni!"
Keď sa začne približovať, venujem jej plnú pozornosť. Dúfam, že si ma Axel nevybral bezdôvodne a mám nejaké ninjovské schopnosti, o ktorých neviem.
Na jedinú sekundu si myslím, že mám šancu. Potom však Amanda rýchlosťou blesku pribehne ku mne a jedným pohybom ma tvrdo zrazí na lopatky. Len tak.
Hľadím na zapadajúce slnko a rozmýšľam, či má vôbec cenu postaviť sa.
„Tak čo, nováčik? Máš dosť?" Počujem hlas Trenérky, no akoby prichádzal z veľkej diaľky. Zisťujem, že v hlave cítim pulzujúcu bolesť, ktorá sa zhoršuje. Čoskoro sa stáva ťažké len udržať otvorené oči.
Snažím sa postaviť. Chcem im dokázať, že jeden pád mi neublíži, ale podlamujú sa mi kolená a znova padám na zem. Posledná vec, ktorú si pamätám, je pár zvláštne povedomých temných očí, ktoré ma sledujú z prítmia lesa.