Just Friends (Sparkling Notions 1)

Messages + meet, časť 42.

V práci som sa nemohla sústrediť. Už zase. V poslednej dobe sa mi to stávalo až pričasto. Asi by som mala za niekým zájsť...

Toto 'nesústredenie' však bolo v niečom iné. Väčšinou ma vyrušovali problémy s mužmi, ktorých je (povedme si to narovinu) vždy vyše hlavy. Tentokrát ma však zamestnávali správy (hoci s mužmi mali aj tak veľa spoločné). Dve správy od dvoch chlapov, ktorí mi striedavo zveselovali aj strpčovali život a ktorých som milovala. To nebolo ani trochu normálne. Každá obyčajná žena má predsa jedného chlapa, keď tak možno sníva o druhom, ale iba sníva. Samozrejme, je tu ešte možnosť s názvom milenec. Aj tak má však na krku stála iba dvoch chlapov, kdežto s Mattom ja mám troch.

Niekedy (dobre, neklamme si, je to dosť často) mi príde môj život dosť komplikovaný. Prečo jednoducho nemôžem prísť domov, kde ma bude čakať priateľ, bez všetkých problémov, ktoré mám teraz?

Niekomu tam hore sa asi páči hra na mačku a myš. Len sa akosi pozabudol spýtať, či sa páči aj mne.

A mne sa rozhodne nepáči!

V zúfalstve som si skryla hlavu do dlaní. Bola by som si aj zakričala, keby som si včas neuvedomila, že som práci. A tak som si len vzdychla. Pekne nahlas.

Už som bola unavená so všetkých tých pretvárok a hlúpych hier. Bolo načase povedať im pravdu a nechať ich ísť. Tou poslednou vecou som si však nebola taká istá. Neverila som, že to dokážem. No za pokus to stálo.

Pevne rozhodnutá som z kabelky vytiahla mobil a obom napísala správu:
Stretneme sa o 15:30 na terase v Caffé Palace.

Keď som stlačila odoslať, viditeľne mi odľahlo. Teraz už mi ostávalo vybaviť iba jednu vec...

Vstala som zo stoličky a klopkajúc vyšla zo svojej kancelárie. O pár sekúnd som už klopala na dvere Mattovej kancelárie.
,,Ďalej." ozvalo sa tlmene spoza zatvorených dverí. Otvorila som ich a vošla dnu.
,,Á pani s popísaným čelom ma prišla navštíviť. Už sa nebojíš, že nás odhalia?" uškŕňal sa, keď som zatvárala dvere.
,,Tak za prvé - nie som pani, ale slečna." pohla som sa k nemu. ,,A za druhé - som tu pracovne." zaprela som sa rukami o stôl a pozrela sa mu do očí.
,,Ach ták." pousmial sa. ,,Čo teda potrebujete slečna Roseová?"

,,Dovolenku, pane."

,,A prečo si myslíte, že vám ju dám? Viete, že súkromie nesmie zasahovať do pracovných záležitostí."

,,Viem, a preto ma to ani nenapadlo. Mala som na mysli, že mám ešte nejaké nevybraté dni a chcem si ich vziať, ak by to bolo možné."

,,A čo ak poviem, že nie?"

,,Potom budem musieť začať uvažovať o tom, že porušujete moje práva a prevyšujete tie svoje." jemne som nadvihla kútik úst. Táto konverzácia mi vylepšila náladu.

,,Potom asi budem musieť pristúpiť, hoci nerád."

,,Obávam sa, že áno."

Na to sme sa obaja rozosmiali.
,,S tebou asi súťažiť nebudem, Alice. Nerád prehrávam a s tebou je vyhrať mimoriadne ťažké."

,,Fajn, že si na to prišiel." zasmiala som sa. ,,Koľko tam mám tých voľných dní?" Matt chvíľu ťukal do klávesnice a nakoniec mi odvetil, že 7. Čiže týždeň.
,,No a keďže je dnes piatok a ja chcem mať predĺžený víkend...." naklonila som sa k nemu bližšie, keď vtom sa otvorili dvere a dnu vošla moja kolegyňa. Rýchlo som sa vystrela. Nestratila som však hlavu a akože pokračovala v našom rozhovore. ,,Dobre, beriem si teda nabudúci týždeň voľno. Mám to ešte niekde podpísať?"

,,Nie, netreba. Poznamenám si to." hral so mnou aj Matt. Otočila som sa na päte a vyšla na chodbu. Uf, tak to by sme mali.

,,Ideš s nami na obed?" poťukala ma Mady po pleci. Už dlho sme sa nerozprávali, viete si predstaviť, ako som sa cítila, keď si na mňa vôbec spomenula.
,,No ehm....nebude to prekážať?" spýtala som sa trocha neisto.
,,Netáraj a poď! Je na čase aby si sa zoznámila s novými ľuďmi. Pracuješ tu predsa dlhšie ako ja a okrem mňa tu nikoho nepoznáš!" na oko sa mi posmievala.
,,Nemôžem za to, že mám toľko roboty!" rozhodila som rukami.
,,Výhovorky." zasmiala sa a potiahla za ruku, div že som sa nerozpleštila na dlážke.
,,A čo kabát?"
,,Vonku je príjemne." nedala sa zastaviť.
Musela som sa zasmiať.

Dotiahla ma do jednej útulnej reštaurácie neďaleko. Pri stole, kam sme si mali ísť sadnúť, sedeli štyria ďalší ľudia. Traja boli muži a jedna žena. Čiže nás bolo akurát. Moji kolegovia vstali a posadili sa až keď sme sa s Mady usadili.
,,Chlapci, toto je Alice." predstavila ma.
,,Zdravím." usmiala som sa na nich. Na to sa mi začali predstavovať oni. Čiernovlasý s belasými očami bol Brandon, skrátene Bran. Lewis bol tmavovlasý so zelenými očami a nosil okuliare s hrubým rámom. Vyzeral roztomilo. A posledný sa volal Michel a bol to blonďák s hnedozelenými očami. Všetci vyzerali dobre a mali oblečené obleky. Ako to, že som si nikdy nevšimla, že mám takých fajn kolegov?

Posledný člen nášho stretnutia bola Isabell, blondýnka s tmavými očami a milým úsmevom. Začínam byť rada, že ma Mady vytiahla von :)

Tak a už sa nám tu črtá nové priateľstvo :) Myslím, že Alice si zaslúži ďalších priateľov, čo vy na to?
Pac a pusu :**