Just Friends (Sparkling Notions 1)

Photographer, časť 57.

Budem sa musieť vyzliecť? O to tu ide? napadlo mi ako prvé.
Nie, to by ti neurobil. vravela jedna moja časť.
Spomeň si, prečo to tu teraz vlastne riešiš. Spomeň si vďaka komu si trpela každý jeden deň. oponovala druhá časť.
Zmenil sa. Ja ho mením. namietalo moje srdce.
On sa nikdy nezmení... a ty to vieš. vynorilo sa z niektorého kúta môjho mozgu.

A mňa šlo roztrhať, pretože som v hĺbke duše verila tomu všetkému. Vedela som, že to všetko je možné a že zároveň nemusí byť. Že to môže byť pravda, ale aj lož. A nevedela som si vybrať to správne.

,,Zlatko, mohla by si sa postaviť tam? Matt, aj ty tam choď." začal rozkazovať Andrew.

Nevnímala som ho. Stále som premýšľala, ktorá z tých možností je najpravdepodobnejšia. Ktorá má najbližšie k skutočnosti.

,,Zlatko?" zopakoval tesne pri mne.

Potriasla som hlavou, aby som to dostala z hlavy a začala vnímať realitu. O chvíľu sa predsa všetko dozviem. Ale koľko môže trvať chvíľa? Minútu? Dve? Tri? Desať? To je priveľa!

Matt zavrčal a chytil Andrewa za plece.

,,Ju nie." precedil pomedzi zuby.

Nechápala som tomu. Ale čo na tom záleží?

,,Fajn. Fajn! Daj si pohov!" rozhodil Andrew rukami.

Potom sa otočil ku mne a siahol po mojej ruke.

,,Poď."

Nechala som sa viesť do tmy. Znova. Reflektory totiž osvetlovali iba kúsok svojho okolia. To za ním zostalo zahalené tmou. A presne tam sme mierili.

,,Tu počkaj." rozkázal mi, keď zastal.

Pustil mi ruku a odišiel. Nechal ma tam samu. V tme. Hustej čiernej tme.

Nečakala som, že táto miestnosť bude až taká veľká. Inak sa totiž nedala vysvetliť táto situácia. Svetlo by dokázalo presvietiť miestnosť normálnych rozmerov. Táto však bola minimálne 3x väčšia.

Niekto ma vzal za ruku a stisol ju.

,,Pokoj. Je to dobré." ozval sa jeho upokojujúci hlas.

Nepovedala som nič. Nebolo treba.

,,Teraz zatvor oči."

Poslúchla som.

Krátko na to mi znova začali pred zatvorenými očami tancovať fliačiky. Ďalšie reflektory?

,,Dobre, pomaly ich otvor." navigoval ma jeho hlas.

Začala som otvárať oči. Po chvíli žmurkania sa mi zaostril obraz a ja som zistila, že sa nachádzame na tenkom bielom pódiu s troma bielymi stenami. Vyzeralo to ako provizórna izba na natáčaní filmu. Ibaže prázdna.

Spýtavo som sa pozrela na Matta.

,,Iba..ho počúvaj, dobre?" venoval mi úsmev.

Pokúsila som sa mu ho oplatiť, ale asi bol kyslý.

,,Dobre, ideme na vec. Takže, Matt, postav sa jej za chrbát. Áno, to je ono. Teraz jej polož ruky na boky. Trochu vyššie. Ešte. Perfektné.... Zlatko..."

Matt znova zavrčal. Čo je to s ním?

,,Aha. Jasné, zabudol som. Takže ty sa prosím ťa, uvoľni. Stojíš tam ako socha. To nie je dobré, ani trochu.... Matt, prosím ťa, upokoj ju." zalamoval rukami Andrew.

Matt sa postavil vedľa mňa a otočil si ma tvárou k sebe, takže sme stáli bokom k Andrewovi. Položil mi ruky na kríže a jemne si ma pritiahol tesne ku svojmu telu.

,,Čo by ťa upokojilo, Alice?"

Nemo som na neho pozerala asi ako hluché dieťa, ktoré nepočuje a nerozumie, čo mu hovoríte.

,,Objatie?" nechtiac som vyslovila nahlas svoju myšlienku. Vlastne som sa chystala zostaviť si v duchu zoznam možných alternatív.

Prikývol a tesnejšie okolo mňa ovynul svoje paže. Oprela som si hlavu o jeho hruď a so zatvorenými očami vdychovala vônu jeho čisto vypraného obleku. Bol čierny, ako moje šaty.

Zazdalo sa mi, že svetlo zosilnelo, ale ignorovala som to. Stáli sme tam v tesnej blízkosti a mne sa srdce pomaly upokojovalo a jeho tlkot sa dostával do normálneho tempa - bum, bum..bum,bum..bum,bum.....

Zato Mattove tĺklo ako o závod.

,,Bije ti rýchlo." šepla som pokladajúc mu dlaň na miesto, kde mal srdce.

,,Viem."

Cítila som, ako sa usmieva.

Položil mi ruku na moju a schoval ju vo svojej veľkej dlani. Jeho ruky skĺzli na moje bedrá. Zodvihla som hlavu a pozrela sa na neho.

Nikdy som ho nebrala ako človeka, čo dokáže milovať. Človeka, ktorý dokáže rozdávať lásku. A teraz som sa za to neskutočne hanbila. Pretože boli chvíle, keď sa to ani inak brať nedalo... Ale potom prišli chvíle ako táto a vám to zrazu bolo jasné. Osvietilo vás. Vedeli ste, že v sebe má nekonečne veľa lásky, pretože si ju ukrýva v sebe, a tak jej má viac ako vy.

Chvíle ako táto, vo vás vzbudili nádej a vy ste sa jej chytili ako topiaci sa slamky.

Kiež by bolo takýchto chvíľ viac...

Oprel si čelo o moje. Ja som mu hľadela do očí, ale on do mojich nie. Pozeral mi na pery. Doslova ich hypnotizoval, aby sa k nemu priblížili....

A vtedy sa znova svetlo zintenzívnilo. Tentokrát som otočila hlavu, aby som vedela, čo to spôsobuje. Bol to Andrew. On nás odfotil.

,,Dokonalé! Fantastické! Toto bude moja najlepšia fotografia! Aj najkrajšia, samozrejme." žmurkol na mňa.

Usmiala som sa.

,,Vyzeráte tam perfektne. Ten pohľad. Postoj. Všetko. Lepších modelov som ešte nemal." rozplýval sa.

Otočila som sa späť k Mattovi.

,,Teraz ťa pobozkám." zašepkal a urobil to.

Keď sa jeho pery odlepili od mojich,vydýchla som.

,,Pobozkaj ma znova." zachripela som, chytila ho za krk a pritiahla si ho k sebe.

Položil mi ruky na zadok a prinútil ma otvoriť ústa, aby sa jazykom dostal dnu. Môj vzdych sa stratil v jeho vnútri a iba okrajovo som vnímala blesk fotoaparátu a Andrewove výkriky nadšenia.

Bola som tam iba ja, on a jeho opojné bozky.

Tak?