Just Friends (Sparkling Notions 1)

One word, časť 40.

,,Čo je?" sadol si ku mne na posteľ. ,,Čo tam bolo?"
,,Nič." hodila som mobil do kabelky a na tvár si pritlačila vankúš. Bodaj by som sa zadusila! Všetko by bolo jednoduchšie. To by tu však nemohol byť Matt, ktorý mi ho hneď vzal. ,,Tak?" uprel na mňa svoje prenikavé oči.
,,Už som povedala- nič."

Stiahol pery do úzkej linky. ,,Alice..." precedil pomedzi zuby, pričom jeho hlas znel ako sykot hada. Mojim ušiam sa to nepáčilo.
,,Toto ráno bolo prefektné pokiaľ som nedostala ich správy. To si vy muži neviete stáť za slovom? Meníte ho z hodiny na hodinu?" potiahla som sa za vlasy. ,,Chcú sa so mnou stretnúť. To si chcel počuť? To ti musím všetko vešať na nos?"
Zatváril sa urazene. ,,Prepáč, že sa ti snažím pomôcť..." vstal a odišiel z izby.

Ľahla som si na brucho a zaborila tvár do plachty na posteli. Nechcela som sa s nimi stretnúť. Teda, aspoň nie teraz. Nahnevali ma. Urazili. Odsudzovali. To sa nedá odpustiť za jednu noc. Ale preto, že som bola nahnevaná na nich, som nemusela ubližovať mužovi, ktorý mi včera pomohol. Bez neho by zo mňa bola troska. Nebolo to voči nemu fér. A to sa skromne nazývam férovou hráčkou...

Musela som to napraviť, a tak som opustila môj sebaľutovacì kútik a zbehla za ním dole. Našla som ho sedieť na pohovke a čítať nejaké papiere. Inokedy by ich hneď odložil, akonáhle by ma zbadal. No teraz sa tváril akoby som bola len vzduch. Možno ani to nie. Asi som ho fakt nahnevala.

,,Prepáč." sadla som si vedľa neho. ,,Nechcela som byť protivná." položila som mu ruku na plece. Zamrzol. Po chvíli však papiere odložil a obrátil sa ku mne.
,,Nechcela, ale bola si. Vždy si taká." ,,Vždy nie." oponovala som mu.
,,Vždy, keď sa ti niekto snaží pomôcť. Všetkých od seba odháňaš. Čo tým ale dosiahneš? Páči sa ti utápanie v sebaľútosti?"
Tieto slová na mňa pôsobili asi tak, ako keď na vás niekto chrstne studenú vodu, keď spíte. Nebola som schopná odpovedať.

Konečne mi niekto povedal pravdu alebo aspoň takú, akú ju vidí on a mne sa to nepáčilo. Cítila som sa ako človek pred paľbou. Táto paľba však bolela oveľa viac.
,,Ja sa ti snažím pomôcť, Alice. Ale nemôžem, pokiaľ ma k sebe nepustíš." skryl mi ruky do svojich dlaní.
,,Ale ja nemôžem." krútila som hlavou.
,,Môžeš. Ale nechceš."
,,Nemôžem." zopakovala som. ,,Nechcem, aby ste ma videli v skutočnom svetle. Ako slabú ženu, ktorú položí na kolená aj obyčajný rozchod." zašepkala som a odvrátila hlavu.
,,Alice." povedal. ,,Aaalicee."
Otočila som hlavu a pozrela sa mu do očí. ,,Nikdy ti nenapadlo, že vďaka tomu ťa budeme chcieť chrániť? Na čo je silnej žene muž? Nepotrebuje ho, ochráni sa aj sama. Vtedy si pripadáme nepotrebný. Ale pri vás, pri takých, ako si ty, sa v nás prebúdza ochranársky inštinkt. Cítime, že nás naozaj potrebujete a pripadáme si dôležitý..."
,,Takto som sa na to nikdy nepozerala." zasmiala som sa so slzami v očiach.
,,Samozrejme, že nie. Nemáš perspektívu. Pozeráš sa iba z tej strany, z ktorej ti to vyhovuje." usmial sa.
,,Vieš, Matt, keby som ťa takto poznala už od začiatku, možno..."
,,Možno...?" spozornel.
,,Možnoo..." hľadala som správne slová.
,,Možno by si ma mohla milovať?" doplnil.

Nastalo ticho. Sú dva druhy ticha- to, v ktorom sa cítite, akoby ste boli súčasťou niečoho dôležitého, a teda vám vôbec neprekáža a potom to, ktoré nemá koniec. Toto bolo to druhé ticho.

Mattovi sa to zdalo jasné. Vyložil si to zle, a to bolo presne to, čo som nechcela. Pritom som iba premýšľala ako to sformulovať.

,,Presne to som si myslel." odvrátil sa odo mňa. Nikdy v živote, ani predtým ani potom, som ho nevidela takého zraniteľného. Bolelo ma, že som mu znova ublížila, hoci nie úmyselne.

,,Neviem." prerušila som napätie medzi nami. Ani sa nepohol. ,,Možno..."
Otočil sa tak rýchlo, že som to ledva postrehla. ,,Čo možno? Prečo rovno nepovieš to, čo si myslíš? Že by si nikdy nemohla milovať niekoho, ako som ja?" vychrlil nahnevane. Položila som mu ruku na koleno, ale odtiahol sa.
Zamračila som sa. ,,Pretože to nie je pravda." odvetila som rovnakým tónom. ,,Pretože by bolo hlúpe riadiť sa iba tým, čo sa stalo..."
Zahľadel sa do steny a na okamih som si pomyslela, že ma znova odignoruje.
,,Tak mi potom odpovedz na otázku." povedal nakoniec. ,,Mohla by si ma milovať?"
Tentokrát som s odpoveďou neváhala. ,,Áno." povedala som ticho. ,,Áno. Myslím, že by som ťa mohla milovať..."

Hope you like it :) :**