Just Friends (Sparkling Notions 1)

We need to talk, časť 46.

Asi si viete predstaviť, čo nasledovalo po mojom vyznaní. Obaja akoby skameneli, a to doslova. Nepohol sa na nich ani jediný vlások, hoci pofukoval vietor, a to bolo nanajvýš zvláštne.

,,Tak povedzte niečo!" povedala som zúfalo a potiahla sa za vlasy. Neznášam takéto rozhovory.

,,A čo ti asi tak na to máme povedať?" ozval sa prvý Jake.
Kile bol ticho. Vedel o tom. To iba Jake nebol v obraze.

,,Neviem. Vynadajte mi. Strelte mi facku. Len preboha niečo urobte! Toto ma zabíja." zaryla som prsty do pohovky.

Kile aj Jake si sadli vedľa mňa, každý z jednej strany. Nevedela som, kam sa skôr pozerať. Či na toho hnedookého, aby ma podržal, keď to budem hovoriť tomu zelenookému alebo na toho zelenookého, aby som sa mu ospravedlnila za to, že bol jediný, ktorý nič nevedel. Vlastne by mi za to mal byť vďačný. Držala som ho preč od všetkých ťažkostí. Vedel iba o sebe a myslel si, že je môj jediný. On to ťažko pochopí, ale vlastne mal oproti Kileovi výhodu. Nemusel žiť s vedomím, že keď odídem, možno idem za iným, hoci pred chvíľou som sa bozkávala s ním. Keď to takto poviem, vyzerá to strašne. A verte mi, že sa tak aj cìtim.

,,Môžeš mi to teda vysvetliť? Nerozumiem tomu." nabádal ma Jake miernejšie, ako som si zaslúžila. Mohlo to byť pre jeho dobro, ale to nič nemení na veci, že som mu ublížila. Všetkým som nejako ublížila. A sebe asi najviac. Vzdychla som si a otočila sa k nemu.

,,Odkiaľ mám začať?"

,,Čo tak odtiaľ, keď si si uvedomila, že ho miluješ?" podpichol ma. Ignorovala som to a začala rozprávať to, čo som mala povedať hneď na začiatku. Možno by som nàm ušetrila trápenie.

,,Určite to chceš počuť?" uistila som sa ešte.

,,Určite." prikývol.

,,Fajn. Začalo sa to vlastne už v škôlke...."

A tak som im rozpovedala príbeh o bledovlasom dievčati a tmavovlasom chlapcovi, ktorý si hneď padli do oka a od toho okamihu sa od seba nehli. Všade chodili spolu, jedli za rovnakým stolom a spávali v posteliach vedľa seba. Videli sa navzájom rásť. Pozorovali, ako sa menia a dospievajú, no mali sa stále rovnako radi. Nič sa nezmenilo. Nikto sa nečudoval, keď sa rozhodli ìsť na rovnakú školu. Sprvu to bolo také, ako predtým. Potom si však našli kamarátov a trošku sa vzdialili. Ale keďže priateľstvo je večné, znova si k sebe našli cestu. Boli vyspelejší, a tak dokázali skombinovať starých a nových kamarátov. Takto mali čas aj na seba aj na nich. Rozprávala som, ako som si nikdy neuvedomovala, že by Kile mohol byť niečo viac ako kamarát. Viete ako sa hovorí, že na to, čo ste mali, prídete až keď to stratíte? Aj ja som zistila, čo k nemu cítim, až keď mal odísť. A keď odišiel, bola som na to zle. Povedala som im o tom, ako do môjho života zapadol Jake. Ako mi pomohol a ako som si k nemu postupne vytvorila puto. Ale na svoju detskú lásku som nikdy nezabudla. V srdci som teraz nosila dve lásky k dvom ľuďom - takú, ktorá vznikla razom a trvala od malička a takú, ktorú som si vypestovala na základe dôvery. Obe boli rovnako silné a ja som si nemohla vybrať. Lenže Kile bol preč, a tak som sa dlho rozhodovať nemusela. Ale keď sa potom vrátil....všetko sa skomplikovalo. A zrazu už neboli dve lásky iba v mojom srdci, ale aj v mojom živote. Je to sebecké, ale nechcela som nechať ísť ani jedného, a tak som si nechala oboch.

,,Koniec. Ak to teda nejaký koniec bude mať." vzdychla som si. ,,Už ma môžete vyfackať."

Na moje prekvapenie ma Kile vzal za ruku a stisol ju. ,,Ja to chápem."

,,Jake?" spýtala som sa ho s nádejou v očiach.

,,Len...potrebujem trochu času. Musím to vstrebať." vstal a začal sa prechádzať.

,,Dobre."

No, stále to bolo lepšie, ako som očakávala. Žiadne nadávky, modriny ani zlomené nosy. Mala by som si zatlieskať.

Sledovala som Jakea, ako sa prechádza a modlila sa, aby už prestal a vyjadril sa. Chcela som ísť domov, do postele a riadne sa vyspať. To by som však nebola ja s mojím šťastím, ale nejaké dieťa šťasteny. Mňa čakal inak strávený deň. Oveľa nepríjemnejšie strávený, aby som bola presná. Vo dverách na terasu sa objavil človek, ktorý tu nemal absolútne čo robiť. Skúste trikrát hádať kto to bol...

,,Ahoj, Alice." precedil pomedzi zuby a nasadil úsmev.

Zabehlo mi, až ma musel Kile pobúchať po chrbte, aby som prestala kašlať. Dúfala som, že tento oblek už neuvidím minimálne týždeň...

Klapka! Scéna! Matt! (Zase ide všetko skomplikovať :D ) ale na to ste už asi prišli :)