Just Friends (Sparkling Notions 1)

Depression, časť 62.

Nemám rada autobusy. Vždy je tam strašne veľa ľudí a zdá sa, že aj málo vzduchu. Akoby si všetok brali pre seba a vám nechali akurát toľko, aby ste neskolabovali. Okrem toho, musela som vyzerať hrozne a nepotrebovala som desiatky zvedavých očí. Snažila som sa, aby mi veľmi nevideli do tváre, a to tak, že som sa čelom opierala o sklo a ostatok zakryla vlasmi. Všetko som videla rozmazane a nebolo to iba kvôli rýchlosti, akou šiel autobus.

Neustále sa mi v hlave premietal jeho zúfalý hlas.
Ale ja ťa milujem...

Snívala som, že keď mi to niekto povie, hodím sa mu okolo krku. Miesto toho som ho ponížila... Ale prečo ho vlastne ľutujem? On to isté predsa spravil mne! Ublížil mi najviac ako mohol - hodil ma do jedného vreca s ostatnými. To je to najhoršie, čo môžete žene urobiť, pretože ona chce cítiť, že je nejako výnimočná. Nikto nechce byť rovnaký. Rovnakosť je nudná. Nezaujímavá. A presne tak som sa teraz ja cítila kvôli Mattovi.

Je pravda, že keď mi to povedal, mala som nutkanie objať ho, ale to bola iba stotina sekundy. Pretože to ostatné podstatne prevážilo jeho vetu, ktorá navyše ani nemusela byť pravdivá.

Možno to povedal iba preto, aby som zostala. Nechcel prehrať. Nevedel to. Preto sa naučil, ako ženy ovládať. Doteraz mu to zrejme vychádzalo.

No niečo v kútiku duše mu verilo. Verilo, že povedal pravdu. Že ma naozaj miluje a nepovedal to iba tak.

Ale je toto láska? Je taká nebezpečná, lákavá, zakázaná, vášnivá, zložitá a nepredvídateľná ako on? Ak je láska takáto komplikovaná, chcem s ňou mať vôbec niečo spoločné? Som ochotná takto trpieť?

Vystúpila som z autobusu a utrela si oči. Potrebovala som niekomu zavolať. Okamžite. Bez premýšľania som vytočila číslo a čakala. Ozval sa takmer po prvom zazvonení. Mne sa to ešte nikdy nepodarilo.

,,Alice?" ozval jeho hlas.

,,Kile?" šepla som.

,,Alice, čo sa deje? Prečo voláš tak neskoro?"

,,Nič, ja len..." už som sa neudržala a rozplakala sa.

,,Nič nehovor. Hneď som u teba." vychrlil a zložil.

Skryla som si tvár do dlaní a vzlykala.

Keď som sa trochu upokojila, trasúc sa som sa vybrala domov. Pred dverami ma už čakal Kile. Hneď ako ma zbadal, sa rozbehol ku mne a tuho ma objal. Zaborila som si tvár do bundy, čo mal na sebe a snažila sa mu ju priveľmi nezamokriť. Stáli sme vonku na ulici v objatí ešte hodnú chvíľu, než sme sa vybrali dovnútra.

Čakala som vo svojej izbe na posteli, zatiaľ čo mi Kile pripravoval bylinkový čaj. Vraj je na depku najlepší. Aspoň to tak počul. No ak k tomu prirátam jeho objatie, snáď by to mohlo vyjsť.

Mama s otcom neboli doma. Určite si zase vyrazili na prechádzku. Nechápem, že ich to po toľkých rokoch ešte neomrzelo. Čo ich môže fascinovať na prechádzaní sa po rovnakom mieste? To asi vedia iba oni.

,,Tak. Tu to máme." podával mi šálku s pariacim sa čajom a potom sa posadil vedľa mňa.

Položila som si ju do lona a oblapila ju oboma rukami, aby som sa zahriala.

,,Neverila som, že to zdvihneš." zdôverila som sa mu pozerajúc sa do šálky.

,,Prečo by som nemal?"

,,Po tom ako som vás vyhodila...mrzí ma to."

,,Nemá čo. Obaja sme to pochopili. Je to v poriadku." uistil ma.