Just Friends (Sparkling Notions 1)

Unexpected Help, časť 35.

Zobudila som sa pekne uložená v posteli. Sama. Mama bola preč. Asi odišla, keď som zaspala... Kto vie?

Pretrela som si oči a prevalila sa na bok, aby som dovidela na nočný stolík. Budík na ňom ukazoval na niečo po pol desiatej. Zaklipkala som oči a pretrela si ich pre istotu ešte raz. Pol desiatej? Nemôžem uveriť, že som spala tak dlho! Stáva sa zo mňa spachtoš prvej triedy!
,,Kurnik šopa Roseová! Čo sa to s tebou deje???" mrmlala som si popod nos vstávajúc z posteľe. Položila som nohy na huňatý koberec, na ktorom bola vlastne položená posteľ. Kedysi sa mi nepáčil a veľakrát som sa ho s vypätím síl snažila spod nej vytiahnuť. Keď to zbadal otec, vždy sa na tom smial. Vzal ma na ruky, brnkol mi po nose a povedal: ,,Z teba veru nebude rozmaznaná princeznička! Moje dievčatko sa jedného dňa stane bojovníčkou." A potom sa so mnou začal krútiť dookola až dokiaľ sme neskončili na zemi. Vtedy som sa mu pozrela do oči a s detským hláskom som nadšene zvolala: ,,Oteckova botovníčka!"
,,Nie zlatko." posadil si ma na brucho.
,,Nie botovníčka?" naklonila som hlavu nabok.
,,Bo-jo-vní-čka. Bojovníčka. Nie botovníčka."
,,Bo-jo-tní-čka." skúšala som.
Ocko sa zasmial a zodvihol sa so mnou na rukách.
,,Pre mňa za mňa, dobre. Nech bude moje dievčatko čímkoľvek, budem ho mať stále rovnako rád." pobozkal ma na čelo.

Bola to jedna z mojich najšťastnejších spomienok. Mala som krásne detstvo. Nemohla som mať všetko, ale vždy som mala všetko, čo som potrebovala. To veľa ľudí, žiaľ, povedať nemôže.

Odlepila som sa od posteľe a akonáhle sa na moje nohy presunula celá moja váha, zakrútila sa mi hlava. Zachytila som sa nočného stolíka a zhlboka sa nadýchla. Medzitým som sa snažila pochopiť, čo sa to so mnou deje. Nemávala som závraty. A hlava sa mi krútievala iba ak som to prehnala s alkoholom, a to sa nestávalo často. Jediným rozumným vysvetlením bol plač. Áno, on ma musel vyčerpať. Alebo že by som bola vyčerpaná celkovo? Nie, to určite nie. Predsa som spala až až.

Pustila som sa stolíka a váhavo urobila krok vpred. Nič. Žiadny závrat.
,,Tak, to by sme mali." symbolicky som si oprášila ruky a podišla k oknu. Otvorila som ho a vystrčila von hlavu. Tvár mi pohladil lahodný vánok a do izby sa konečne dostalo trochu čerstvého vzduchu. Bolo tam príjemne, také akurátne počasie na piatok. Znova som okno zatvorila a odkráčala k svojmu šatníku. Vyzliekla som si to, čo som mala na sebe a zo šatníka si vybrala tmavomodré džíny, biele tričko s dlhým rukávom a huňatú hnedú vestu s čiernym opaskom. Celkový outfit som doladila kotníkovými čižmami na nízkom opätku farby vesty a tmavomodrými náušnicami kvetinkového tvaru. Posledné, čo som potrebovala, bol mobil, ktorý skončil v zadnom vrecku džínov. Ešte som si trochu prstami prečesala vlasy a vyšla som z izby.

Nakukla som do obývačky, kde ešte vždy posedávali moji rodičia.
,,Už si hore, zlatko? Ako si sa vyspala?" spýtala sa starostlivo mama, keď ma zbadala.
,,Fajn. Chcela som vám len oznámiť, že odchádzam."
,,A kam?"
,,Neviem. Potrebujem sa poprechádzať..." mikla som plecami. ,,Určite je to dobrý nápad?" zvraštil čelo otec. Tak sa zdá, že už je o všetkom informovaný.
,,Oci, nejdem spáchať samovraždu." pretočila som očami.
,,Veď dobre, dobre. Ale dávaj si pozor."
,,Neboj sa." pokúsila som sa o úsmev a opustila dom.

Vonku už sa svet pomaly prepadal do tmy. Na oblohe vysoko nado mnou žiaril mesiac a začali sa objavovať hviezdy. Vystupovali z tmy ako svetielka nádeje. Kiež by som ja ešte nejakú mala... pomyslela som si smutne a vykročila. Nechala som nohy nech si kráčajú, kam chcú. Aj tak som nevedela, kam ísť. V skutočnosti som nechcela byť nikde. Bolo to také mätúce.

Po okraji chodníkov stáli v pozore ohnuté lampy a snažili sa svojim svitom prebiť hustnúcu tmu. Pripomínali mi berlu, ktorú používala moja nebohá prababička. Ona si totiž na ňu pripáskovala svetlo z bicykla, vraj aby videla aj v tme, keď sa náhodou zobudí večer. Keď sme sa jej spýtali, či si nemôže zažnúť lampičku pri posteli, odvetila, že žiadnu nemá. Na ďalší deň sme ju našli rozbitú pod oknom. Prababička ju vyhodila von oknom, keď sme zbehli do obchodu. Odvtedy sme ju už radšej nepodpichovali...

Spomienka mi zanechala na tvári úsmev, ale ten o chvíľu zase povädol, akoby moje ústa boli priveľmi ťažké, aby ich svaly dokázali udržať hore.

A tak sa stalo, že som sa popri svojom spomínaní ocitla na svojom pracovisku. Už zasa. Prečo ma to stále ťahá sem? Touto myšlienkou som sa však ďalej nezaoberala a potiahla za kľučku. Možno sa mi pošťastí aspoň raz a bude otvorené. K môjmu veľkému prekvapeniu skutočne bolo. Asi tu dlhšie zostali upratovačky. V piatok vždy pracujú najdlhšie.

Otvorila som dvere a opatrne ich zatvorila. Potichučky som sa odobrala k svojej kancelárií a sadla si na stoličku. Akonáhle som to urobila, rozplakala som sa. Všetko to na mňa akosi doľahlo. Neviem prečo zrovna tu. Možno príčinou bolo to, že ten dotazník som zostavila tu.
Ako to, že jeden sprostý zdrap papiera dokáže všetko pokaziť? Veď to nedáva zmysel! Utrela som si mokré oči, ale bolo to absolútne zbytočné. Slzy totiž tiekli ďalej a akosi sa nedali zastaviť. A tak som tam nariekajúc sedela a pozerala sa do steny, akoby mi ona mohla nejako pomôcť.

,,Alice? Čo tu preboha robíš tak neskoro?" ozval sa od dverí známy hlas. Čudné, nikoho som nepočula prichádzať, ba ani len otvárať dvere.
,,Čo by som tu robila?" smiala som sa cez slzy. ,,Revem ako malé decko, nevidíš?" utrela som si oči. Zasa úplne zbytočne.
Matt si kvokol vedľa mňa a položil mi ruku na koleno. Bola som v takom zúfalom stave, že som ho ani neodohnala. ,,Čo sa stalo?"
,,Všetko!" smrkla som. ,,Všetko sa stalo! Kile sa stal! Jake sa stal! Aj ten blbý dotazník!" schovala som si hlavu do dlaní. Po prvýkrát mi bolo jedno, že ma uvidí takú, aká som v skutočnosti vo svojom vnútri- slabú, citlivú.
Zložil mi dlane z tváre a jemne mi ich položil do lona. Celý čas sa mračil, akoby nebolo ublížené mne, ale jemu. Potom mi palcom prešiel po líci a zachytil pár sĺz.
,,Poď. Tu ťa nemôžem nechať." zodvihol ma zo stoličky a chytil okolo pliec, aby ma podoprel. Sálalo z neho príjemne teplo a zvláštny pokoj, ktorý ma ukľudňoval.
,,A kam?"
,,Ku mne."
Splašene som sa mikla.
Medzi obočím sa mu vytvorili vrásky, ale v očiach sa mu miesto hnevu odrážal súcit. ,,Myslíš si, že som taký zúfalý, aby som ti ubližoval v takomto stave? To mám v tvojich očiach naozaj takú nízku úroveň?" Pomaly som pokrútila hlavou.
,,Fajn. Tak ťa pozývam na horúcu čokoládu."
Napriek slzám som sa musela na neho usmiať. ,,To znie dobre."

Ahojte moji najdrahší! Krásny Nový rok všetkým! Dúfam, že ste to s oslavovaním veľmi neprehnali :P. Berte si radšej príklad tuna z Matta a Alice a kúpte si čokoládku na zohriatie ;) :**