Just Friends (Sparkling Notions 1)

Kiss my ass, boss ;), časť 22.

Pustila som sa teda do tej kopy papierov, aby som to mala čím skôr z krku a prestala som až na obed, aby som sa mohla najesť. Ako je možné, že keď som tu, pomaly nemám čo robiť, a keď nie som nakopí sa mi tu toho akoby som chýbala mesiac? Tiež by som na to rada poznala odpoveď... Sprosté zákony schválnosti.

Po číne, ktorà bola mimochodom po nemocničnej strave priam božské jedlo, som pokračovala vo svojej práci. Bola som taká pohrúženà do toho, čo robím, že som si ani nevšimla, že svetlo pomaly mizne a stmieva sa. Všimla som si to, až keď som sa strhla na klopanie na dvere.

Ani som nemusela hádať, kto vojde. Matt. Toho som teraz túžila vidieť najmenej, ale asi mu to ťažko vysvetlím. Najskôr sa objavila jeho ruka, potom noha, vlasy, tvár a nakoniec vošiel celý. Na truc som sa znova otočila k papierom a nevšímala si ho, čo sa mu očividne nepáčilo.

Položil mi ruky na plecia a naklonil sa k môjmu uchu. ,,Pozrimeže, kto sa nám vrátil." zatiahol.
,,Hm. Asi ja, že?" zamrmlala som nezúčastnene a očami prebiehala riadky. Nezapamätala som si síce ani slovo, ale stále to bolo užitočnejšie ako pozerať sa naňho.
,,Ako bolo v nemocnici?" dobiedzal ďalej.
Nahnevane som sa otočila a zabodla oči do jeho ,,To sa ma pýtaš TY? TY,ktorý si ma tam dostal?!"
Rozhodil rukami. ,,Čo si taká podráždená?"
,,Ak si si nevšimol pri tebe som podráždená vždy." prižmúrila som oči.
,,Vždy nie."
,,To hovoríš ty."
,,Nie keď vzdycháš..." zaškeril sa. Čo to sem preboha ťahá? Akú hru to chce hrať? Netuším. Ale aj ja viem ťahať za spràvne povrázky.
,,Máš pravdu. Vtedy na to nemám čas. Čo je bod pre teba, ale aj pre mňa."

Zamračil sa. ,,Ako to myslíš, pre teba?"
Usmiala som sa a založila si ruky na prsiach. ,,Tak, ako som to povedala."
Zaťal ruky v päsť. ,,Ako-to-myslíš?" precedil pomedzi zuby. Ha! A mám ťa presne tam, kde som ťa chcela mať.
,,Myslím to tak, že nemusím myslieť na nič. Ani na teba. Ale iba na to, čo chcem."
,,A čo chceš?"
Nahla som sa k jeho uchu a šepla: ,,To je tajomstvo."
Odtiahla som sa a usmiala. ,,Ale ak tu musíš vedieť.... Mal by si sa skôr pýtať koho nie čo."

S pocitom zadosťučinenia som sa opäť obrátila k stolu. Jeho ruka dopadla na miesto kúsok od mojej ruky. Ozval sa ohlušujúci zvuk až mi zaľahlo v ušiach.
,,Nezahrávaj sa so mnou, Alice." povedal nezvyčajne tichým hlasom. Bola som zvyknutá na jeho normálnu výšku hlasu, krik alebo šepot. Ale toto... bolo nové a ja som nevedela, čo mám očakávať. Aj tak som sa však nedala zastrašiť.

,,Len pre tvoju informáciu, to TY sa zahrávaš so MNOU a nie JA s TEBOU." kládla som dôraz na slová.
Jeho dlhé prsty sa mi obkrútili okolo zápästia a nepríjemne sa mi zarývali do kože. Trhnutím ma obrátil k sebe až mnou cuklo.
,,Bojuješ dobre, zlato. Ale na tvojom mieste by som skončil. Nerád by som ti ublížil." priložil dlaň k môjmu lícu a prstami ho pohladil. Sedela som nehybne. ,,Nechcel by si sa ocitnúť na mojom mieste."
,,Čo?"
,,Hovorím, že by si nikdy nechcel byť na mojom mieste."
,,Prečo si to myslíš?"
,,Nemyslím, viem to. Nerád sebou nechávaš manipulovať. A obzvlášť nie ženami."
Oprel sa čelom o moje. Odtiahla som sa.

Zamračil sa, ale nepovedal na to nič. ,,Tak sa zdá, že vieš veľmi dobre odhadovať ľudí. To by sa mi mohlo zísť pri obchodných schôdzach." Vytrhla som sa mu zo zovretia, pretože už zoslablo. ,,Nikam s tebou nepôjdem." odvrkla som.
Hrdelne sa zasmial. Prisahala by som, že som počula, ako mu smiech klokoce v hrdle. ,,Žiaľ, moja drahá, v tomto nemáš na výber..."

Akokoľvek som bola zanovitá, nemohla som poprieť, že má pravdu. Už zase. Ach, ako nerada to priznávam! Nemôžem ho neposlúchnuť, lebo ublíži Kileovi.... A čo keby som zavolala políciu? Nie, to je hlúpy nápad. Uverili by skôr jemu ako mne. Je dôsledný a dokonalý vo všetkých smeroch. Nemala by som žiadne dôkazy. To ale neznamená, že som ho ešte nemohla trošku podusiť. Hádam nekapitulujem tak skoro!

,,Myslíš?" pery sa mi roztiahli do lišiackeho úsmevu.
Nadvihol obočie. ,,Neskúšaj to na mňa."
,,Čo také?"
,,Skúšaš moje hranice. Nerob to. Nemusí sa ti to vyplatiť."
,,Slová, slová, slová..." prikryla som si rukou ústa akože zívam.
Urobil krok ku mne. ,,Mám to chápať tak, že mám radšej konať?"
,,To som nepovedala."
,,Ale naznačila si to."
,,Povedať a naznačiť nie je to isté." ,,Isteže nie."
Otvorila som ústa. ,,No to snáď nie!"
,,Čo zase?" spýtal sa nechápavo.
,,Práve si uznal, že mám pravdu."
,,Už to tak bude." Tváril sa bezvýrazne, ale oči sa mu smiali.
,,Máš tu šampanské? To musíme oslàviť!"
,,Keď sa opiješ, nezapamätáš si to." Priložila som si prst na pery. ,,Hmm... Dobrý postreh." pochválila som ho. Zasalutoval a usmial sa.

Natiahla som sa po kabelku a vzala ju do ruky. ,,Vieš, keby si nebol taký kretén, možno by sme mohli byť priatelia. Žiaľ, si, a tak mi môžeš akurát pobozkať vieš čo, šéfe." žmurkla som na neho a vykročila ku dverám.
,,Možno to raz urobím." zastavil ma jeho hlas.
,,Možno." pousmiala som sa.

Aha, čo som na vás zase ušila! Obrovskú búdu :3 To ja rada. Čo by ste povedali na ďalšieho favorita na frajera? :D
Píšte do komentov :**