Just Friends (Sparkling Notions 1)

Oh, these girls, časť 23.

Domov som kráčala energickým krokom. Ktovie, či ma nakoplo to, že som mu vynadala, alebo vedomie, že možno nakoniec nebude taký debil ako vyzeral. Každopádne sa mi akosi nechcelo ísť domov. A momentálne som netúžila ani po mužskej spoločnosti. Tak som teda zavolala Juli. Bože ako dlho sme sa už nevideli? Ako dlho som už nepočula jej hlas? Nepočula Suzin smiech a Jesine vtipy? Zdá sa mi to tak dlho....

,,Aha ju. Šípková Rúženka sa nám zobudila."
,,Aj ja ťa rada počujem, Juli." zasmiala som sa. ,,Prepáč, že som sa tak dlho neozvala, ale mala som toho strašne moc..."
,,Dobre, dobre. Len sa mi tu nerozplač." V telefóne zahrmel jej smiech. Bože ako mi to chýbalo.
,,Máš teraz čas?"
,,Že váhaš! Ako za starých čias?"
,,Jasné! U teba?"
,,U mňa. A naverbujem aj hentie dve."
,,Ako inak. Vidíme sa o pár minút. A dúfam, že nemáš zase prázdnu chladničku! Som hladná ako vlk."
,,Ehm... Maj sa!" a zložila.
Vyprskla som do smiechu a schovala mobil do kabelky. Takto dobre som sa necitíla už.... strašne dlho.

******

Ešte som ani nestihla zaklopať a už sa otvorili dvere. Stàla v nich Juli v pyžamových šortkách a bielom vyťahanom tričku. Vlasy mala zviazané do chvosta a bola bosá. Založila som si ruky vbok. ,,Zase si šmírovala za oknom?"
,,Si pìš." uškrnula sa. ,,Poď. Baby sú už hore."
Vstúpila som dnu a Juli zatvorila dvere. ,,A byť tebou, obrním sa riadne tvrdým štítom." šepla a vykročila po schodoch.

Kým som sa jej stihla opýtať ako to myslí, vysvetlenie prišlo samo. Vo dverách jej izby stáli so založenými rukami Jes a Suz a mračili sa.
,,Ja..." zatvárila som sa previnilo, no vzápätí som si všimla Suzine šortky s medvedíkmi a vyprskla som do smiechu. Vzápätí sa pridali aj ostatné a tak sme sa smiali spolu.

Keď sme sa dosmiali, čo trvalo nejakú tú chvíľu, objali sme sa.
,,Najradšej by som ti strelila...." poznamenala Jes.
,,Ale rady ťa vidíme." doplnila Suzan.
,,Chýbali ste mi... nechápem, ako som mohla bez vás tak dlho vydržať."
,,To ani my." uškrnula sa Juli, na čo som ju buchla do ramena.

,,Tak čo? Budeme tu stáť ako soľné stĺpy alebo ideme do tvojej izby a zabavíme sa?" nadvihla obočie Jessica.
,,Ideme!" rozhodla Juli a vkročila do izby. Hrnuli sme sa za ňou.

V izbe bola tma. Bol nov a tak ju neosvetľovalo ani mesačné svetlo. Ešteže poznám túto izbu tak dôverne. Ozvalo sa zašuchotanie a vzápätí mi do očí udrelo ostré svetlo. Zakryla som si oči.
,,Hej! Daj to preč!"
Zborový smiech zaplnil izbu a svetlo z mojich očí zmizlo. Zažmurkala som, aby som rozohnala fľaky pred očami a pozrela som dole. Baby ležali na spacákoch, čo vysvetľovalo to šuchotanie a Juli držala v ruke baterku, ktorou teraz mierila na stenu. Baterka na nej vytvárala okrúhly svetlý fľak. Okolo neho ešte 2 centimetre svetlo postupne bledlo a napokon preniklo do tmy.

Niečo do mňa narazilo, ale iba zľahka. Pozrela som na zem. Bolo to tričko a šortky. So spýtavým pohľadom som pozrela na svoje dvojča.
,,No čo? Bude to pohodlnejšie ako to, čo máš na sebe." mikla plecami. ,,Hádam, že si ešte nezabudla, kde je kúpeľňa?"

Nezabudla, dvere boli kúsok za mnou.
Nahmatala som kľučku a stlačila ju. Dvere slabo zavŕzgali. Preglgla som a vošla dnu. Rukou som šmátrala po stene, hľadajúc vypínač. Pod rukou sa mi vytvaroval vydutý polkruh v štvorcovom ràme. Stlačila som ho a kúpeľňu vzápätí zalialo svetlo. Badateľne mi odľahlo. Dovtedy som ani nepostrehla ako sa mi stiahlo hrdlo.

Rýchlo som sa prezliekla a vrátila sa do tmavej izby. Baby sa o niečom potichu rozprávali. Šuchla som sa na spacák a podoprela sa na lakťoch.
,,Tak? Kto to bude tentokrát?" Juliet roztiahla pery do širokého úsmevu a namierila baterku na svoju tvár zospodu. ,,Vyzerá to tak, že ja."