dreamers 3 - heartbreaker's home

32nd Chapter

„Sú to zlatíčka," usmiala som sa, keď som v nemocnici držala René na rukách.

„Dúfam, že bude po tebe," pousmial sa Tom.

„Dúfam, že nie. Naozaj si myslíš, že svet zvládne dve také ako ja? Že ty zvládneš dve také?" zasmiala som sa.

„Rád to s tebou a s René risknem," usmial sa na nás Tom.

„Je to krásne meno," povedala som.

„Silné. Ako raz iste bude aj jeho nositeľka," povedal Tom.

„Prajem si, aby nemusela prežiť také trpkosti ako my dvaja. Chcem, aby mala pokojné detstvo," povedala som.

„Len aby boli zdraví a šťastní. Obaja. René aj Robbie," pousmial sa tom.

„Tommy?" oslovila som ho.

„Čo?" spýtal sa ma Tom.

„Hneváš sa na mňa za to, čo som povedala, keď tu bol Eddy?" spýtala som sa ho.

„Nie," Tommy pokrútil hlavou, „chcem, aby si bola šťastná. Nemôžem ťa oberať o slobodu, aj keď naozaj bolelo počúvať, že ma už nemiluješ."

„Mám ťa rada, Tom. Naozaj rada. Len sa bojím, že teraz bude všetko inak a my dvaja si k sebe po tom, čo sa stalo, už nenájdeme cestu," vzdychla som si, „a už vôbec nie, ak je jedno z detí skutočne Eddyho."

„Mika, ja nechcem žiadne DNA testy, aby mi povedali, či som naozaj otec. Nechcem, aby deti žili v rozvrátenej rodine. Chcem zabudnúť na to, čo sa vtedy stalo, vziať si vás k sebe domov a žiť rovnako ako predtým. A ak sa rozhodneš, že Eddy bude pre teba lepší partner a pre deti lepší otec, nechám ťa ísť," povedal mi Tom.

„Ďakujem," pousmiala som sa.

„Môžeš si byť istá, že som nikdy nestretol nikoho ako si ty. A už ani nikdy nestretnem. Preto o teba nechcem prísť," povedal mi Tom.

„Snívala som o stretnutí s tebou polovicu svojho života, lebo tú druhú som preplakala," pripomenula som mu.

„Ja viem, Mika. A nechcem, aby si mala ďalšie dôvody na plač. Nemám rád tvoje slzy," povedal mi Tom.

„Občas si myslím, že som na toto celé trochu mladá. Mám dve deti, aj keď som nedávno oslávila dvadsiatku," zasmiala som sa, aby som trochu zmenila tému.

„To je v poriadku, mal som dvadsaťdva, keď sa narodil Filip a bol som úplne vedľa," zasmial sa Tom.

„Bol si vtedy pri pôrode?" zaujímala som sa.

„Bol som vtedy v štúdiu," priznal sa Tom.

„Tak ty si teda naozaj zodpovedný otec," zasmiala som sa.

„Zmenil som sa. Bol som vtedy príliš mladý na to, aby som vedel, čo mám robiť. Ten predošlý život bol iný ako ten, ktorý žijem teraz," vzdychol si Tom.

„Časy sa menia, Tom. Ľudia sa menia. Svet sa mení. Prišli sme tvoriť históriu, a iba tu hovoríme o tom, aký je život," povedala som.

„Preto ťa tak milujem. Ty máš jednoducho odpoveď na všetko," usmial sa na mňa Tom.

„Myslím, že by sme už mali ísť domov. Dnes mám odtiaľto odísť," nadhodila som.

„Okej, dole mám auto, odveziem vás domov," odpovedal Tom.

Vstala som, zbalila si veci. Prehodila som si tašku cez plece a vzala na ruky Robbieho. Tommy vzal René a spoločne sme vyšli z nemocnice. Po dvadsiatich minútach cesty autom sme prišli domov. Tom už doma všetko pripravil, keď som bola preč. Šli sme na poschodie, do spálne, a uložili deti do postieľky. Sadla som si na posteľ. Najprv som pozerala na ne, potom na Toma.