dreamers 3 - heartbreaker's home

10th Chapter

„Naozaj nechápem, prečo s nami ide aj James," vzdychol si Tom. Kráčali sme do kina ako nejaká trafená rodinka.

„Tak prepáč, ale mne na ňom záleží. Určite by som sa nepotešila, keby som sa vrátila domov a..." nedokončila som. Dúfala som, že to pochopil.

„Stále sa bojíš o tom hovoriť, však?" spýtal sa ma James.

„Nie je to strach. Je to proste nepríjemné, nerada hovorím o takých veciach," pokrútila som hlavou.

„Nič si z toho nerob, mám rovnaký strach," vzdychol si Tom a chytil ma okolo pása.

„Tom, neopravuj ma, vieš že to tak nie je!" zahriakla som ho.

„Ja ťa neopravujem, ja iba pomenúvam veci správnymi slovami," pokrútil hlavou Tom.

„Tommy, nechajme to tak," požiadala som ho.

Boli sme v kine na nejakej komédii, ale nepamätám si z nej vôbec nič. Môj mozog sa až príliš ochotne zaoberal otázkou čo keď...

Tom mal pravdu, bol to strach zo smrti, strach z toho, že oňho čoskoro prídem. Bála som sa toho momentu. Tej chvíle, keď naposledy vydýchne a jediné, čo budeme poznať, budú slzy. Mala som strach z bolesti, ktorou si prejde on aj my. Mala som strach z toho, čo to urobí nášmu vzťahu.

Nemohla som preto spávať, jesť ani piť. Aj keď by možno bolo lepšie, keby sme sa riadne opili a na všetko srali.

'On vie, začo si to zaslúžil', povedala vtedy Erin. Milión ráz som sa ho chcela opýtať na to, čo tie slová znamenajú. No nemala som na to príležitosť a ani čas či chuť.

Keď sme sa večer vrátili domov, šiel rovno do postele, mal rovnaký strach ako my. Bál sa večer zaspávať, no vždy bol až príliš unavený.

„Vplýva to naňho viac, ako by si si myslela," povzdychol si Tom.

„Ver mi, aj na mňa. Pôjdem za ním, potrebujem s ním hovoriť," pousmiala som sa.

Vyšla som hore schodmi, zaklopala som na jeho dvere. Dlhšie sa neozýval, myslela som, že už zaspal.

„James? Si tam?" ozvala som sa, pootvorila som dvere. Až vtedy sa pozrel, zložil si z uší slúchadlá.

„Prepáč, nepočul som ťa," pousmial sa.

„To sa stáva," usmiala som sa a sadla som si vedľa neho.

„Na čo si prišla?" spýtal sa ma na rovinu.

„Robím si o teba starosti," odvetila som.

„Mika, veď vieš, ako to je. Povedal som ti všetko," pokrútil hlavou James.

„Viem, že sú aj veci, ktoré si mi nepovedal," ohradila som sa.

„Aké napríklad?" spýtal sa ma.

„Napríklad vyznam Eriných slov. To, za čo si si to zaslúžil," odpovedala som.

„Si si istá, že chceš také veci vedieť?"
„Áno."

„No dobre, nedala si mi na výber. Kedysi dávno, mal som asi dvadsať, som fajčil, pil a robil veci, ktoré som nemal. Nedokázal som bez toho žiť, boli to závislosti. Trvalo mi to niekoľko rokov, no obmedzil som pitie a prestal som fajčiť. Vtedy som to naozaj prehnal, nemal som robiť také veci. Erin ma varovala pred problémami, ale ja som ju statočne v
ignoroval. V momente, keď som sa dozvedel svoju diagnózu, som si spomenul na ňu. Na to, že mala pravdu aj keď som jej neveril."

Zazrela som slzy v jeho očiach. Naozaj bolo veľa vecí, ktoré ľutoval a veľa ľudí, ktorým ublížil. Keď som ho prvý raz stretla, prišiel mi ako milý chlapec, ktorý nikdy neporušil žiadne pravidlo v školskom poriadku a vždy mal najlepšie známky. No zdanie aj v Jamesovom prípade klame.

Pritisla som si ho k sebe, jemne som ho objala. Oprel si holú hlavu o moje plece a slabo plakal.

„Nič nie je až také zlé ako sa zdá. Stále verím, že sa niečo zmení," zašepkal.

„Nie je spôsob ako zastaviť valiaci sa čas," zašepkala som.

„Kiežby bol," vzdychol si, „som pripravený bežať. Som pripravený ísť. Som pripravený zomrieť."

To bolo prvý raz za posledné týždne, kedy to povedal nahlas. Veľmi sa zmenil. Nielen na pohľad. Aj vo vnútri, v srdci.

„Príde mi to ako nočná mora," zašepkala som.

„Pokým si pri mne, je krásna," vzdychol si.

„Odpočíň si trocha. Aspoň to skús," pousmiala som sa a vstala som. Odišla som z izby a nechala som ho tam osamote.

Zaklopala som na dvere Tommyho izby a otvorila som dvere: „môžem dnes zostať spať tu?"

„Ale zvieratká už tu nie sú," zasmial sa Tom.

„Ja viem, ale je mi tu príjemne," usmiala som sa a ľahla som si vedľa neho.

Zaspala som až príliš rýchlo. No na túto noc nezabudnem. Nočná mora, najhoršia zo všetkých. Len ten pocit strachu a bezradnosti, bolesť všetkých okolo...

Zobudila som sa so slzami v očiach uprostred noci.

Vstala som, zišla som dole schodmi, aby som sa napila vody. Vyšla som na chvíľu pred dom, potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Boli tri hodiny ráno.

Vrátila som sa do postele okolo pol štvrtej. Tommy si našťastie moje zmiznutie nevšimol. Nepotrebovala som počúvať jeho otázky. Lebo odpovede pozná a vie, že sa ich všetci desíme.

Pokúsila som sa znova zaspať, no stále som iba pozorovala ručičky hodín na stene. Nedokázala som myslieť na nič iné ako na ten sen.

Mala som strach z každého ďalšieho dňa, každého kroku či momentu. Akoby sa to mohlo kedykoľvek stať skutočnosťou. Bála som sa, že ak zavriem oči, ráno budem vidieť len jeho mŕtve telo. Bála som sa, že už keď sme sa prvý raz stretli, bolo neskoro.

Bolo asi päť hodín, keď sa Tommy zobudil. Hľadel na mňa, nechápal prečo nespím.

„Deje sa niečo?" opýtal sa ma.

„Nie, všetko je v pohode," pousmiala som sa.

„Prečo nespíš?" spýtal sa ma.

„Nemôžem spať," vzdychla som si.

„Znova tá nočná mora?" spýtal sa.

„Tentoraz nová," pokrútila som hlavou.

„Poď sem, ku mne," usmial sa a pritúlil si ma k sebe. Pobozkal ma na vlasy a celý čas mi niečo šepkal do ucha.

„Stále nechápem, prečo ma tak miluješ," zašepkala som.

„Pre to, aká si," zašepkal, „zvládneme to, bude to v pohode."

„Premýšľala som nad tým výletom na Kubu. Myslím, že by sme tam nemali teraz chodiť," nahodila som.

„Bojíš sa?" spýtal sa ma.

Prikývla som. Mal ma prečítanú.

„Tak poďme len niekam v Anglicku, môžeme ísť k našim. Alebo za Olliem, tiež sa už dlho neozval," navrhol Tommy.

„Môžeme ísť k vašim tento víkend a cestou sa niekde zastaviť," usmiala som sa, „chápeš, bojím sa chodiť preč na tak dlho."

„Jasné, chápem to. Býval som rovnaký, keď Ruth..." nedokončil, „veď vieš."

„Viem," pousmiala som sa.