dreamers 3 - heartbreaker's home

13th Chapter

„Tommy, bola som za Jamesom. Mám celkom dobré správy," usmiala som sa, objala som Toma zozadu, zatiaľ čo on sedel na gauči a pobozkala som ho.

„V tomto zhnitom svete sú aj dobré správy?" spýtal sa, ešte stále znel po tom incidente spred troch dní dosť unavene.

„Áno, Tommy. Aj také veci stále existujú," usmiala som sa.

„Tak, čo sa deje?" spýtal sa, akoby ho to vôbec netrápilo. Stále znel akoby mal v sebe nejaké to svinstvo.

„Jamesovi je oveľa lepšie a príde cez víkend sem," povedala som jedným dychom.

„Strieľaš si zo mňa?" nadvihol obočie, zaskočilo ho to rovnako ako mňa.

„Nestrieľam. Dnes popoludní pôjdeme pre neho. Je to ako zázrak, tiež som im nechcela veriť. Ale je mu lepšie, bola som s ním. V posledných dňoch mi už neklame, je to na ňom vidieť," odpovedala som.

„Monica, sama dobre vieš, že lži bolia, ak sa na ne príde. Keď Ruth zomrela..." začal Tom, no nebol schopný to dokončiť.

Vstal, pomaly odkráčal k oknu v jedálni. Zahľadel sa von, hľadel do diaľky.

Podišla som k nemu, snažila som sa nájsť miesto na ktoré sa díva.

„Pred tým, ako zomrela... Prišla domov, vyzeralo to, že jej je lepšie... V piatok večer za mnou prišla... Prišla sa rozlúčiť. Znova skončila v nemocnici. Zomrela mi pred očami," povedal Tom.

Od začiatku sa mu o tom ťažko hovorilo. Možno sa poučil z chýb, ktoré vtedy narobil, no z pocitu bolesti a straty sa vyliečiť nedá.

„Ja viem, Tommy, ja viem," vzdychla som.

„Môžeme... Môžeme o tom už nehovoriť?" spýtal sa ma.

„Ver mi, všetko je ľahšie, ak o tom niekomu povieš. Proste to tak funguje. Kedysi som si myslela, že bude lepšie keď umriem sama a nikomu nepoviem, že trpím. No s každým človekom, ktorému som verila a zverila som sa mu, to bolo o niečo ľahšie. Lebo som v nich odvtedy videla oporu," povedala som.

„Mám teraz všetkým vešať na nos, že som sa po jej smrti totálne zrútil?" vyprskol.

„Tommy..." začala som, dobre vedel ako sa to myslela.

„Niektoré veci je lepšie nevedieť, Monica. Lebo niektoré veci až príliš bolia," pokrútil hlavou, vybehol z miestnosti a zamieril na poschodie.

Najprv som chcela ísť za ním, no prišlo mi to trochu zbytočné. Možno to je naozaj bolesť, ktorá sa nedá opísať. Je to niečo, čo je pre mňa nepochopiteľné. Je to niečo iné ako to, čo život pripravil mne. Je to jeho boj, ktorý asi nikdy nevyhrá.

Nechala som mu v obývačke lístok s odkazom a vybehla som von. Šla som za Maverickom do štúdia, boli sme dohodnutí, že tento týždeň prídem. Chcela som nahrať Never is too late, nechcela som to dlhšie odkladať. Chcela som, aby to obaja počuli ešte predtým.

„A doletela popstar! Čo tu robíš?" ozvalo sa hneď ako som otvorila dvere.

„Ahoj, Eddy. No neviem, väčšinou sem nechodím na kávu," zasmiala som sa.

„Tom sa doma zžiera?" spýtal sa.

„Tak nejak. Ešte stále odmieta o takých veciach hovoriť," vzdychla som.

„neubližuj mi, ale on je tak trochu pako. Veľa ľudí mu už povedalo, že to bude lepšie, keď o tom bude hovoriť. No on to v sebe dusí. Pomaly ho to ničí, ani nevie ako," vzdychol si Eddy, „a ty? Ako to ide?"