dreamers 3 - heartbreaker's home

16th Chapter

„Stále cítim trochu chuti jeho pier v ústach. Stále pochybujem o tom, že sa všetko reálne deje. Stále je ťažké povedať, čo sa deje. Stále cítim jeho ducha, počujem slová, ktoré mi povedal. Stále vidím jeho tvár, ktorú som bozkávala. Každým dňom som k nemu bola bližšie a viac som klamala samú seba o tom, čo sa deje. Kamene medzi nami ma naučili lietať. Láska k vám dvom ma naučila klamať. Život ma naučil padať. Akoby to bola najľahšia vec na svete. Akoby som bola delová guľa padajúca z výšky na zem. Stále počujem jeho piesne. Jeho verzie príbehov, jeho neha, úsmev do poslednej chvíle. Ležala som pri ňom tak blízko, až som nevidela, čo sa deje. A jediné, čo teraz viem je to, že vlastne nič neviem. Guráž je najplachejšia vec na svete, ver mi. A odvaha je najväčší strach. Keď nechceme nič stratiť, stratíme všetko. Aj sami seba," rozprávala som.

Sedela som vedľa Tommyho v kúte miestnosti, hľadela som na klavír a z okna. Medzi nami boli len poháre s niečím, čo nehodno menovať. No obom nám bolo aspoň trochu lepšie.

Stiahol ma so sebou, nedokázala som sa brániť. Bol to až príliš dobrý pocit. Bolo to tak lepšie pre všetkých.

„Odíďme. Poďme za ním. Tak ako sme chceli už dávno," navrhol Tom.

„Chcela by som. No teraz to už nedokážem. Lebo som mala príliš dlho pekný život," vzdychla som.

„Rovnaké pery, rovnaké modré oči. Rovnaké biele tričko, pár tetovaní navyše. No neboli sme to my. Chutilo to tak skadko, vyzeralo tak reálne, znelo to ako niečo, čo som cítil. Nemohol som sa dotknúť toho, čo som videl. Nie sme kto sme boli. Sme iba duše plávajúce medzi stenami smrti a života. Spomínam si na tlkot jeho srdca. Vždy vyjedal chladničku, tancovali sme ako v škôlke. Kedysi sme mali všetko čo sme potrebovali," rozprával Tom. Mal zviazaný jazyk, hovoril tie isté príbehy znova a znova, nedokázal povedať to, čo skutočne myslel. Ani ja.

Chytil do rúk pohár a vypil ho do dna. Ja som následne urobila to isté.

„Videl som ťa spať v jeho tričku," vzdychol si.

„Chýba mi," odsekla som, „stavím sa, že na tom nie si o nič lepšie."

„Zmizla polovica zo mňa. Bolí ma zobudiť sa do polovice modrosivej oblohy. Kus z neho tu zostal, ale pre mňa to nie je dosť. Je to ako chodiť po lego kockách v jednej topánke. Alebo ako polovica muža so šípom v hrudi. Chcem zabudnúť všetko, čo mi v tú noc povedal. Lebo to je nepodstatné. Iba nás to rozptýlilo. Ak by mal ešte hodinu, ak by som mu mohol splniť sen, vzal by som ho tam k tej rieke, kde by bolo jedno, čo sa stane a povie. Snažím sa dostať to z hlavy. Ale pravda je, že už ani neviem, kto som. Cítim sa ako nikto," pokračoval Tom.

„Nehovor tak," zahriakla som ho.

„A ty môžeš?" spýtal sa ma.

„Pôjdem si ľahnúť," povedala som a vstala som. Vyšla som z izby a vybehla hore schodmi. Bolo mi zle, na zvracanie. Ledva som prišla do izby. Nebola som zvyknutá na takéto veci. Kedysi som niečo také skúsila a povedala som, že to nezopakujem. A samozrejme, zopakovala som to.

Ľahla som si do postele, hľadela som na strop. Biely strop, na ktorom som si premietala všetky sny a nočné mory, všetky otázky, ktoré nehodno vysloviť. Vlastné otázky ma často unudili na spánok. Inokedy mi nedali spať.

Upadla som do ticha. Nebol to spánok, lebo po spánku sa človek cíti oddýchnutý. Boli to len akési mdloby, keď sa ti zdá, že spíš, no pritom bdieš. Nemáš sny, iba hučiace ticho a žiarivú tmu. Pocit prázdna v plnom pohári. Ten pocit, keď máš všetko a vlastne nemáš vôbec nič.

Bola som šialená. Úplne som zošalela. Bolo to tak vždy, alebo som sa stala šialencom až teraz?

„James!" vykríkla som jeho meno a prudko sa posadila. Znova som ho videla. Totálny blázon. To som bola.

Vstala som, šla som dole. Krútila sa mi hlava. Rukou som sa párkrát chytila steny, aby som nespadla.

Keď som zišla dole, Tommy nebol v obývačke sám. Už na schodoch som počula Williamov hlas. Karhal Tommyho, no zároveň ho utešoval. Vrátila som sa snáď v čase?

„Tommy, ja viem, že to je ťažké. Ale prosím ťa, nepremýšľaj tak. Nerob hlúposti," žiadal ho William.

„Nerozumieš tomu," pokrútil hlavou Tom.

Spoza rohu vybehol Bruce. Obtrel sa mi o nohy, chytil do zubov moje nohavice a ťahal ma za nimi.

„Konečne si hore," pousmial sa Tom.

„Čokoľvek sa bude diať, nenechaj ho urobiť nič hlúpe. Potrebuje ťa viac ako kedykoľvek predtým," požiadal ma William.

„Budem pri ňom," prikývla som.

Prekvapil ma zvuk môjho hlasu, bol ako vymenený.

„Je ti dobre?" spýtal sa ma William.

Pokrútila som hlavou: „Nie je mi najlepšie."

„Poď na vzduch," William vstal, vyšiel so mnou von na terasu. Bol zodpovedný otec, tak ho vždy opisovala aj Maya.

Sadli sme si vedľa seba na schody, oprela som sa chrbtom o zábradlie. William na mňa hľadel, snažil sa zistiť, prečo som od prvých dní taká.

„Byť odvážny znamená zmieriť sa s tým, že si zraniteľný," povedala som.

„Čo?" nechápal.

„Viem, že od nášho prvého stretnutia nerozumieš, čo so mnou je," vysvetlila som.

„Ako vieš, že som na to myslel?" zdesil sa.

„Díval si sa na mňa tak," pokrčila som plecia.

„Si šialená. Prepáč, ale mne to tak príde," pokrútil hlavou.

„Ja viem, sama si to občas myslím," vzdychla som.

„Nič si z toho nerob, stáva sa to. Osud sa nedá zmeniť," pousmial sa.

„Ako sa má Maya?" zmenila som tému.

„Dobre. Zatiaľ je doma s deťmi, povedala, že potom príde za tebou," odpovedal.

„Ďakujem," pousmiala som sa.

„To nič nie je, Tommy je ako môj brat. Nechcem ho takto vidieť," pousmial sa, „kedysi som si myslel, že za všetko môžeš ty. Proste si sa tu objavila, ani jeden z nás ťa nepoznal. Nikdy som neveril cudzím ľuďom. A už vôbec nie takým, čo ušli z domu v sedemnástich. Keď sa stalo ty vieš čo, myslel som si, že si chorá, od toho dňa som ti nedokázal veriť. Viem, že mi to nikdy neodpustíš. Bol som debil, je mi to ľúto. Ale som s tebou. S vami oboma. Lebo teraz je každá hádka až moc nebezpečná. Prešli sme si tým predtým, ale teraz je to horšie. Nechcem, aby si ma videla ako suchára. Keď mi Tommy ráno o šiestej volal, chcel som sa zabiť. Plakal som, je ťažké len na to myslieť. Poznal som ho celú večnosť. Trinásť rokov."

Aj keď bolo leto, obloha bola zamračená. William si pritiahol čiernu bundu, prvý raz v živote som mala pocit, že sme na jednej vlne. Akoby Jamesova smrť všetko zmenila.