dreamers 3 - heartbreaker's home

21st Chapter

„Našla si niečo?" spýtal sa ma Tom.
Stáli sme na brehu jazera, hľadali rozumné slová. Akoby sa odrazu všetky vyparili.

„Jeden text. A číslo," odpovedala som.

„Ukážeš mi ho? Predsa len, poznám jamesa trošku dlhšie ako ty," pousmial sa Tom.

„Je hore," odsekla som.

„Spravil som niekde chybu?" nechápal. Hľadel na mňa, rukou mi chytil bradu, aby som sa naňho dívala. No ja som len odvrátila tvár.

„Nie. Ty si chybu nespravil," vzdychla som.

„A kto potom?" spýtal sa ma.

Zahľadela som sa na jeho tvár. Oceánske oči skúmajúce môj výraz, jamky na lícach, keď sa usmieval, tmavé vlasy zakrývajúce jeho čelo. Mäkké pery, ktoré ma s obľubou bozkávali. Malá jazva na líci, ktorá je spomienkou na autonehodu spred troch rokov. Zatiaľ som sa asi vyznala len v jeho tvári. Nie v tom, čo je pod ňou.

„Ja," zašepkala som. Zatvorila som oči, nezniesla som viac jeho pohľad.

„Monica, si rovnaký problém ako ja. Pre tvoju mamu sme všetci vadní," pousmial sa. Pritisol si ma na svoju hruď, vtisol mi bozk do vlasov.

„Tak to si potom jediný, kto si to myslí," pokrútila som hlavou.

„Ja to viem, Monica. Milujem ťa preto aká si, nie preto, ako ťa vidia médiá. Ktokoľvek môže povedať čokoľvek, vo svete bude vždy istý druh nenávisti. Čokoľvek urobíš, dokážu v tom vidieť zlo. Nesmieme im dať najavo, že tam sú. Ak si ich všimneš, budú silnejší. Ukáž im to, čo si ukázala mne. Ukáž im to krásne a odvážne dievča," usmial sa Tommy.

„Zažil si to niekedy?" spýtala som sa. Hľadela som naňho s nádejou, že mi pomôže, s nádejou, že jeho nezranili.

„Milión ráz," zašepkal, „prvý raz to bolelo, potom som to začal brať ako priateľské rady. Bol som lepší každým dňom a oni si aj tak niečo našli. Ukázal som im, že pre mňa nie sú nikým. Nevidel som odvtedy nič také."
Usmieval sa. Nebolelo ho to. Nikdy viac.

„Niekedy, keď si úplne bez podpory a priateľov, je lepšie, ako keď sú všade naokolo. Pretože to z teba urobí nezávislého, úspešného človeka," povedal. S rukou okolo môjho krku vykročil dovnútra.

Vybehol hore schodmi, po chvíli sa vrátil dole aj s papierom. Sadol si na gauč, potlapkal na miesto vedľa seba, aby som si sadla. Začítal sa do papiera. Takmer som mohla vidieť jeho víriace myšlienky.

„Spomínam si na deň, keď sme sem prvý raz prišli. James celý deň oxidoval s knihou v rukách. Pýtal som sa ho, čo to číta," spomínal Tommy, „povedal mi, že k nej má zvláštny vzťah. Tá kniha bola vydaná v rovnaký deň ako sa narodila jeho babička. Možno to má čo robiť s týmto."

„Kedy sa narodila?" spýtala som sa.

„Jeho babička sa narodila v tridsiatom štvrtom. Elizabeth. Volala sa Elizabeth," odpovedal.

„Vieš odpoveď na všetky tie otázky, však?" spýtala som sa.

„Tak nejak. James síce rád čítal, ale o tejto knihe vždy rozprával. Jediná vec, ktorú potreboval, bol pocit domova. Keď mi hovoril o svojej babičke, práve to z toho bolo cítiť. Jediný človek, ktorého miloval... Mal niekoľko priateliek, ale v ten deň, keď si ho pobozkala, mi všetky ostatné prišli falošné. A neznášal jamajku. Od momentu, keď ho tam takmer zabil zhúlený magor. Vždy som bol prvý, kto vedel o jeho nových vzťahoch. Bol som asi prvý, kto vedel o chorobe. Vedel som spamäti mená a dátumy narodenia jeho rodiny. Prišiel za mnou v momente, keď sa cítil najhoršie. A ja som vždy presne vedel prečo," rozprával Tom.

V očiach sa mu zaskveli slzy. Položil papier na stôl. Kapitola bola dopísaná, ale odmietol zatvoriť knihu. Čítal ju zas a znova. Akoby to bolo jediné, čo má.

„Viem, že sa nikdy nevyrovnám niekomu ako bol James," začala som, „ale chcem to dokončiť. Chcem, aby bol hrdý na to, čo tu nechal. Chcem, aby bol hrdý na nás."

„Urob to," pousmial sa Tom. Hľadel na gitaru opretú v kúte. Vstala som, vzala som ju a vrátila sa späť k Tomovi.

Aj keby som stratila hlas a dušu, aj keby som nemala na výber a musela sa za to hanbiť, aj tak by som to urobila. Urobila by som to pre Jamesa.

„That's all what I know
I'm broken from all
Without you I'm low," pokračovala som, všetko, čo som potrebovala povedať tomu mužovi som vplietala do textu.

„Prajem si, aby ťa počul," zašepkal Tom.

„Prajem si to isté," zašepkala som. Bolo mi do plaču, sotva som udržala slzy. Tommy na tom bol rovnako.

„Mali by sme asi hľadať tú knihu," navrhol. Vstal, mieril hore.

Ja som najprv odložila gitaru, potom som šla za ním. Prezeral si chrbty kníh, bolo ich tu viac než dosť.

„Robí si zo mňa dobrý deň. Nikdy mi nič nechcel povedať do očí. Polovicu vecí som sa za posledný rok dozvedel od teba," sťažoval sa Tom.

„Robil to preto, aby ťa nezranil. Sám si mi to vtedy tak povedal," povedala som.

Neodpovedal mi. Akoby to, čo predtým povedal, nebolo vôbec pre mňa. Akoby sa ma to netýkalo.

„Jediný problém je, že sa všetko reálne deje. Prajem si nočné mory po zvyšok života, ale nie pravdu ako je táto," povedal.

„It's hard to say you're gone
But I admit, pain won," zašepkala som.

My sme boli v minulosti. Sme teraz. A ostáva len dúfať, že budeme aj v budúcnosti.

„James!" zvrieskol zrazu Tom. Akoby bol odrazu úplne šialený.

„Tommy, nepomôže to. Krik nikdy nič nevyriešil. Ver mi, poznám to," povedala som mu.

Chytila som ho za ruku. Jeho dlaň bola úplne studená, aj keď bol teplý letný deň.

Odtiahla som ho na chodbu. Zahľadel sa mi do očí. Asi nerozumel, čo robím.
Pohladila som ho po tvári, keď som sa chytila jeho čela, zazdalo sa mi, že je dosť teplé.

Objala som ho. Hladkala som ho, mal dosť. Úplne všetkého. Minulosti, prítomnosti, budúcnosti.

„Choď si oddýchnuť. Vidím, že toho máš dosť," pousmiala som sa. Šiel do spálne. Najprv som chcela ísť za ním, no zavrel mi dvere pred nosom. Asi by bolo lepšie nechať ho na chvíľu tak.

Zišla som dole do kuchyne. Dala som variť vodu, chcela som mu urobiť špagety. Vždy ich mal rád.

Keď som to dorobila, naložila som mu do taniera a šla za ním hore. Zaklopala som na dvere, keď sa neozval, vošla som dnu. Hneď som zistila, prečo sa neozval.

Ležal na boku v posteli, tvárou otočený k oknu. Spal, odfukoval. Bol unavený, videla som to na ňom. Ale nevedela som, že až takto.

Sadla som si k nemu na kraj postele, Pohladila som ho a prikryla dekou. Pomrvil sa, ale nezobudil.

Vstala som, vrátila som sa do knižnice. Prezerala som si knihy na jednej z políc. Všetky mali svetlú, bielu či žltkastú väzbu. Až na jednu. Mala sivý chrbát s elegantným nápisom. Bolo to meno. Bella.

Vzala som knihu do rúk, otvorila som ju na poslednej strane. Prstom som prechádzala po jej starom papieri, až kým som nenašla rok vydania. 1934.
Možno to bolo iba šťastie. Alebo zmysel pre detail. Začala som listovať v knihe, rýchlo som našla, čo som hľadala. Na prvej strane bol jamesovým písmom napísaný odkaz.

-V tejto knižnici je kniha, ktorá nikdy nevyšla. Spolu so všetkými textami a týmto domom je to, čo vám zanechávam-

To je celé. Nič viac, nič menej. Zatvorila som knihu, šla som za Tommym do spálne. Nechcela som ho budiť, takže som mu knihu položila na nočný stolík a ľahla som si vedľa neho. Pravú ruku som si dala pod hlavu, ľavú som si položila naňho. Zatvorila som oči.