dreamers 3 - heartbreaker's home

7th Chapter

„Naposledy som ťa videl v škôlke," pokrútil hlavou.

„Prečo si sa mi nikdy neozval?" spýtala som sa.

„No lebo mi to tvoja mama nedovolila. Ty ani tvoj brat ste so mnou nesmeli byť. Hlavne nie ty. Vedela, že raz budeš túžiť po tom stať sa hudobníčkou. Vedela, že to máš v génoch. No chcela ťa iba chrániť. Hudba jej zlomila srdce a zničila život," rozprával mi otec.

„Bol si hudobník?" spýtala som sa ho.

„Nie, ja som iba vlastnil štúdio, kde som spoznal Emíliu. Bola to jedna noc a ja som sa zamiloval," odpovedal. Sedel oproti mne ochotný povedať mi všetko, čo budem chcieť vedieť.

„Podviedol si ju!" vyštekla som.

„Monica, to nebol podvod. Ja a tvoja mama... Povedz mi radšej čo si robila ty celé tie roky," pokúsil sa zmeniť tému.

„Dopovedz mi to! Čo bolo medzi vami?" vyzvedala som.

„Nič!" vydýchol.

„Akože nič?" nechápala som.

„Monica, tvoja mama je skvelá žena, ktorá skvele varila a mala ma rada. No to bolo všetko. Chodili sme spolu asi dva roky, potom prišla na to, že je tehotná. Museli sme sa zobrať, nechceli sme, aby si sa narodila v rozvrátenej rodine. O dva roky neskôr, keď sa mal narodiť tvoj brat, všetko medzi nami skončilo. Ona bola na materskej dovolenke, ja som v práci žal úspech. No po pár rokoch manželstva, keď som spoznal Emily, všetko sa zmenilo. Rozviedli sme sa, ona si nechala deti a ja som odišiel s Emily. Neskôr sa nám narodila Ally. Tvoja mama si našla Markusa a tiež s ním mala dieťa. Tam to haslo. Mali sme síce dve deti, no ani jedno nebolo plánované. Monica, je mi to ľúto, ale tvoju mamu som nikdy skutočne nemiloval," rozhovoril sa otec.

„Ona mala celý čas pravdu!" zvrieskla som.

„Monica..." začal.

„Celý ten čas som si myslela, že nám klame! Myslela som si, že si dobrý človek! No ty si jeden obyčajný HEARTBREAKER!" zjapala som po ňom, neuvedomovala som si slzy na lícach.

„Mika, upokoj sa," chlácholila ma Emília.

„Celý ten čas som chcela ujsť, stať sa speváčkou, len aby si na mňa bol hrdý. Aby som jej dokázala, že sa mýlila," povedala som už tichšie.

„Ja som hrdý. A viem, že pravda bolí. Vždy to tak bolo. A občas je lepšie, keď pravdu nepoznáme," povedal otec. Chytil ma za ruku, chcela som sa mu vyšmyknúť, no držal ma moc silno. Vstal, podišiel ku mne. Pokynul mi, aby som vstala a silno ma objal.

„Prečo je život taký divný. Tak predvídateľne nepredvídateľný," vzdychla som si.

„Ako to myslíš?" nerozumel mi otec.

„Mám priateľa. Tommyho Austina. Odkedy som ho stretla, nadovšetko som ho milovala. No potom som spoznala jeho chorého kamaráta Jamesa Holdena. Čím viac som s ním bola, tým viac som toho k nemu cítila. Tommyho stále milujem, no zároveň milujem aj Jamesa. Kohokoľvek si vyberiem, zlomení budeme všetci. Pretože James onedlho umrie," rozprávala som. Takto nahlas to znelo ako totálna kravina.

„Možno to tak má byť," pousmial sa otec.

„Čo? Že sa mi celý život poserie?" pokrútila som hlavou.

„Že si nemáš vybrať, lebo život aj tak napokon rozhodne za teba," vysvetlil.

„Takže Jamesova smrť ma má zblížiť s Tomom? Dobrá kravina," zamračila som sa.

„Kedy ste sa spoznali?" spýtala sa ma Emília.

„Keď som ušla z domu, chcela som sa zabiť. On šiel v ten večer urobiť to isté," odpovedala som, celé mi to začalo dávať zmysel.

„Potrebujete jeden druhého, aby ste to zvládli," usmiala sa Emília.

„Asi máš pravdu. Je to len ďalšia skúška, prešli sme si už mnohými. Nejako to zvládneme," pousmiala som sa.

„Tak vidíš. Všetko zlé je na niečo dobré," povedala Emília, „hrala som vo viacerých filmoch a poviem ti jednu vec. Vieš, aký je rozdiel medzi filmom a životom?"

„život si nepozrieš v telke?" zažartovala som.

„Nie, ešte je tu niečo iné. V skutočnom živote nie je skutočný záporák. Každý je dobrý aj zlý zároveň," povedala.

„To bolo hlboké," zasmial sa otec, Emília ho za to pod stolom kopla.

„Ďakujem za radu a za večeru. Už by som mala ísť, ale pokojne sa môžeme stretnúť aj nabudúce," usmiala som sa a vstala som zo stoličky.

„Ja ďakujem tebe, že si neušla, keď som ti povedal pravdu," usmial sa otec, vstal a objal ma.

„Nie je začo. Už pôjdem," usmiala som sa a vykročila som k dverám.

„Nepotrebuješ odviezť?" spýtal sa ma otec.

„Nie, prejdem sa," odpovedala som a vykročila som do rušných Londýnskych ulíc.

Bola som už na pol ceste domov, v tejto časti mesta býva ticho. No nie až takéto.

„Monica, si to ty?" ozval sa zrazu ženský hlas.

Obzrela som sa, uvidela som svoju mamu. Neozvala som sa, proste som kráčala ďalej. No ona bežala za mnou.

„Monica, stoj!" kričala po mne.

„Načo? Aby si ma znova zbila? Z toho už som dávno vyrástla!" ohradila som sa.

„Chcem sa ti ospravedlniť," povedala.

Zastala som, nerozumela som tomu. Žeby jej to bolo naozaj ľúto?

„Všetko viem, Monica. Celé roky som robila chybu, chcela som ťa chrániť, no mala som to robiť inak. Ja... Počula som, čo si za ten čas urobila. Mohla by si mi to niekedy odpustiť?" spýtala sa ma, stála iba pár metrov odo mňa.

„Mama, to čo si mi urobila sa nedá vrátiť späť," pokrútila som hlavou.

„Ja viem. A ľutujem to. Nechcela som, aby ti niekto spôsobil bolesť tak ako tvoj otec mne," povedala.

„Prepáč, musím ísť za Tommym," pokrútila som hlavou a pokračovala som v ceste.

Ignorovala som slzy v mojich očiach. Boli iba daňou za všetko v mojom živote.

„Monica!" kričal po mne mužský hlas. Keď som sa obrátila tentoraz, bol to Eddy, ktorý na mňa kričal.

„Choď do riti," zavrčala som.

„Mika, kedy na to už konečne zabudneš?" spýtal sa ma.

„Nikdy!" vyštekla som. Hneď po našom druhom stretnutí chcel sex a ja mu to mám odpustiť?

Rozbehla som sa domov k Tomovi, nechcela som stretnúť nikoho ďalšieho. Možno ich nedokážem pomenovať normálne, sú to iba obyčajní heartbreakers. A ja som možno úplne rovnaká.