dreamers 3 - heartbreaker's home

20th Chapter

Spali sme sami. Na poschodí boli dve spálne, nemali sme sa prečo tlačiť v jednej. Navyše po tom všetkom, čo mi včera povedal, to odo mňa doslova žiadal. Bál sa ďalších otázok. Alebo na ne proste nechcel odpovedať.

Spomínať na to bolo pre neho akoby to znova prežil. Všetky tie nadávky, údery, lži... Možno to je hlúpe, ale v mojich očiach vyzeral ako malý chlapec. Niekto kedysi povedal, že muži neplačú. No mne jeho slzy pripadali po všetkom, čo prežil, úplne prirodzené.

Chcela som, aby šiel spať ku mne, bolo mi nepríjemné nechávať ho samého. So všetkými tými pocitmi. Nevedela som, či je to správne. Možno občas túžime po samote vtedy, keď najviac potrebujeme niekoho, kto nám aj tak nevie pomôcť.

Keď som ráno vstala a zišla dole, našla som ho v kuchyni. Robil raňajky. Bolo to milé. Nechcel spomínať, lebo sa nechcel cítiť zle a nechcel o tom hovoriť, aby som sa necítila zle tiež. Bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby to dostal z hlavy.

„Dobré ráno," usmiala som sa a pobozkala ho. Asi sme sa bozkávali dosť často, akoby sme sa snažili dokázať všetkým a sami sebe, že sa naozaj veľmi milujeme. Bolo to divné.

„Dobré," pousmial sa. Položil predo mňa tanier s vajíčkami a sadol si ku mne. Bez slova sme sa pustili do jedla. Veď načo rozprávať. Slová sú niekedy naozaj zbytočné.

„Chutí?" spýtal sa ma po chvíli.

„Hej, je to dobré," usmiala som sa.

„Tak prečo sa v tom len tak mrvíš?" nechápal.

„Prepáč, len... Len som sa zamyslela," vyhovárala som sa. Nebolo to klamstvo, naozaj niekedy až príliš premýšľam. Všetky otázky sveta mi ťažili hlavu. Akoby som to bola ja, kto má všetko na svedomí a musí všetko vyriešiť.

„To je v poriadku, stáva sa," usmial sa.

„Som strašná. Ako to so mnou môžeš vydržať? Občas sa chcem pohádať sama so sebou," vzdychla som si a on sa rozosmial.

„Poznám veľa dievčat. Ale ty si exemplárny kus," smial sa.

„Ďakujem, dúfam že si ma vystavíš v múzeu," zasmiala som sa.

„Áno, určite to urobím," stále sa smial. Vzal svoj tanier a dal ho do umývačky, potom sa vrátil ku mne.

„Môžem vedieť, v ktorej sekcii?" spýtala som sa.

„V sieni slávy," zašepkal. Chytil moju bradu, zahľadel sa mi do očí a pobozkal ma. Nechala som ho skúmať chuť mojich pier, páčilo sa mi, ako to celé ide. James vedel, čo týmto chcel dosiahnuť. Možno to bolo práve toto.

„Nemali by sme sa ponáhľať," zašepkala som.

„Nechaj výčitky svedomia tak. Neviem, prečo ich stále cítiš," šepkal, jeho ruky mapovali moju chrbticu pod tričkom.

„Myslím túto miestnosť. Nie je to najvhodnejšie miesto," upresnila som. Postavila som sa, ťahala som ho so sebou hore. Chcel odbočiť do izby, kde spal, ale ja som šla až do knižnice.

„Toto je miliónkrát vhodnejšie," zasmial sa a odhrnul papiere na kraj stola. Zdvihol ma, posadil ma naň. Zrýchlil mapovanie môjho chrbta, sňal mi tričko. Možnože sme robili niečo zlé. Ale náramne nás to bavilo.

***

Sedela som na stole, prehŕňala som rukou papiere. James mal krásne písmo. Nepochybne krajšie ako ja. Tommy sedel na stoličke, na obnaženej hrudi sa mu skveli tetovania. Naklonila som sa k nemu, aby som sa ich mohla dotknúť.

„Sú to spomienky. Jazvy, ktoré mi vytvorila minulosť, ktoré majú význam, aj keď ho nemajú. Máloktoré som vysvetlil, keď som bol v skupine," vzdychol si.

„Teraz to už môžeš povedať," posmelila som ho. Hľadela som na vtáčika a klietku na jeho ramene.

„Symbol môjho života v skupine a po nej. Bol som kanárikom v klietke, ktorý mohol po rokoch konečne uletieť. Ale každému vtáčaťu sa raz zacnie po rodnom hniedze," rozprával. Prstom prešiel po skrížených mečoch o kúsok nižšie, na zápästí sa mu skvelo lano, „boje medzi nami a manažmentom, vyhrážky. Nezdá sa to tak, ale niektoré veci proste nevidno. Lano, lano je zaviazanosť, oddanosť práci a láske, pevnosť, sila a odvaha. Lebo sme občas chodili po lanách."

Toľko bolesti. Toľko žiaľu. Asi ich tam mal len preto, aby znovu neurobil rovnaké chyby.

„Aj tak ani jeden moment neľutujem. Ak by som mohol, ak by sa to raz stalo... Vrátil by som sa s tými chlapcami späť na scénu. Ale už nie ako longday. Ale newday," povedal. Bola v tom úprimnosť, on by to spravil.

Zdvihol zo zeme svoje tričko, obliekol si ho a vstal. Podišiel k oknu, zahľadel sa preč. Šla som bližšie k nemu, oprela som si oňho hlavu.

„Začal som zabúdať, kto som. Tak to bolo predtým než som ťa spoznal. Osviežila si mi pamäť. Pripomenula mi, že nemám čo ľutovať na tom, čo som urobil, lebo by som bol nikde. Pripomenula si mi, že musím začať znova žiť, lebo nemám čo stratiť," povedal. Pobozkal ma, ale tentoraz to bol bozk z nehy, nie z vášne. Bolo to ďakujem. Tak, ako to vie len on.

Chcela by som vedieť, čo je ten poklad," zmenila som tému. Vrátila som sa k stolu, sadla som si na stoličku a všetky texty zložila na kôpku.

Bolo tam veľa nedokončených textov. Damaged, Time machine, Hooked, Make up... Chcela som ich počuť. Bolo mi ľúto, že nemôžem. Dobre sa čítali, neboli zložité, ale mali zmysel. Mali pocit.

Ale žiadny z nich nebol nápovedou. Po prvých desiatich som to chcela vzdať, zdalo sa mi, že to nikam nevedie. Asi som o jamesovi nič nevedela, bol to príjemný človek, ale mal priveľa tajomstiev. A očividne zbožňoval hádanky.

Jeden z papierov bol značne zničený. Koliesko od šálky s kávou, zohnuté rohy, kvapky atramentu... Nenápadný papier. Ale hneď mi pripomenul všetko, čím si musel James prejsť. Nebol na ňom názov. Na prvý pohľad tam nebol. Chcela som ten papier vyrovnať, keď som zložila jeho roh, našla som tri slová. What you know. Predpokladala som, že to je názov. Začítala som sa, nebolo tam nič konkrétne. Akoby otázky na niekoho, kto ho dobre pozná.

You know the only thing I'd ever read
You know the only thing I'd ever need
Toto tam stálo.
You know the only girl I'd ever love
You know the only place I'd never land
You know all the people, all the pain
You know the birthday, age and name
You know what's hurting me the most
You know what made me feel so lost.

Odložila som ho nabok. Bola som si istá, že sa k nemu vrátim.

Prezerala som ďalšie papiere, mnohé boli pokrčené alebo mierne potrhané. Ale už žiadny nebol ako tento jeden. Bol taký jednoduchý a taký zložitý. Taký rozmazaný a pritom taký jasný.

Dostala som sa na spodok kopy. Otáčala som papiere v snahe niečo nájsť. Ale jediné, čo som našla, bola samota. Až keď som otočila what You Know, som našla niečo zvláštne. Číslo. Možno nejaký dátum. 1934.

Už hodnú chvíľu som tam bola sama. Vôbec som si nevšimla, kedy sa Tommy vyparil.

Vstala som, nazrela som do jeho izby. Bola prázdna. Zišla som dole schodmi, už v polke cesty som cez sklenenú stenu videla, kde je.

Stál na brehu jazera. Naklonil sa dole, zodvihol zopár kamienkov a následne ich hodil na jazero. Pokojná voda po náraze žabiek vytvárala kruhy.

Vyšla som von. Zbehla som dolu schodmi, potichu som prišla k nemu. Ani sa na mňa nepozrel. Pokračoval vo svojej zábavke.

Zozadu som prišla k nemu a položila mu ruky na plecia. Následne sa obrátil, chytil moje dlane a mierne ich stisol. Hľadela som hlboko do jeho oceánskych očí, utápala som sa v tej krásnej mariánskej priekope.

„Máš tie najkrajšie oči, aké som kedy videla," zašepkala som.

„nebudem ti vravieť, čo je na tebe najkrajšie. Pretože by sme tu stáli do zajtra," pousmial sa.