dreamers 3 - heartbreaker's home

14th Chapter

„Tommy, môžem ísť dnu?" spýtala som sa, už chvíľu som mu búchala na dvere.

Neunúval sa ani len ozvať. Plakal, už niekoľko minút vzlykal.

Vošla som dnu do jeho izby. Už niekoľko dní som mala strach, že si ublíži, no teraz som to cítila ešte viac. Celé dni to bolo rovnaké. Spolu sme iba raňajkovali, občas ani to nie. Bol utiahnutý, často sedával na zemi kdekoľvek v dome. Za klavírom, v spálni, na schodoch... To je jedno. Nechcel hovoriť so mnou ani s nikým iným. Jedol a pil veľmi málo. V noci sotva spával, pod očami mal čierne kruhy. Za posledné dva roky som ho nikdy nevidela v takom stave.

Sedel na zemi, opieral sa o posteľ, hlavu mal opretú o kolená. Nahlas vzlykal, nezaujímalo ho, či som tam a počujem ho.

Sadla som si na posteľ. Nič som mu nepovedala, aj tak by ma nepočúval. Tentoraz bol on prvý, kto prehovoril.

„Prosím ťa, nechaj ma tak," zachrapčal.

„Tommy, tiež ma bolí počúvať všetky tie reči. Ale inak to nejde. Sme predurčení na niečo, a v momente ako to urobíme máme iba dve možnosti: získať ďalšiu úlohu alebo proste ísť. Podľa mňa je Boh spisovateľ. Niekto prežije román, niekto iba novelu. Kniha už je napísaná a nemôžeš to zmeniť. Ak máme v budúcnosti urobiť niečo hlúpe, je lepšie odísť. Ver mi, Boh vie, čo robí," rozprávala som mu.

Zahľadel sa mi do tváre. Vyzeral strašne, no stále som ho rovnako milovala. Sadol si vedľa mňa na posteľ. Objal ma, bol roztrasený.

„Kde by som bol bez teba," vydýchol.

„Tam, kde aj ja. Priviedol nás k sebe osud a bolesť, spomínaš si?" pousmiala som sa.

„Chcem ten večer prežiť celý znova. Chcem sa znova smiať," zašepkal, „lebo keď sa pozriem do svojho srdca, ty si to svetlo v tme."

„Poď dole. Mal by si niečo zjesť," pousmiala som sa a vstala som.

„Počkaj!" zastavil ma. Vstal, podišiel ku mne a z celej sily ma objal. Jeho slzy dopadali na moje tričko. Hladkala som ho po chrbte, bol až príliš rozrušený.

„Ak potrebuješ plakať, plač. Bude ti lepšie, uvidíš," pousmiala som sa.

Po krátkej chvíli sme zišli dole. Tommy ma držal za ruku, mierne som mu ju stisla, aby vedel, že som s ním.

James sedel na gauči v obývačke, vyzeral dosť nervózne. Bola som hore s Tommym dosť dlho a po tom, čo som mu povedala, tiež nebol najpokojnejší.

„Si už okej, Tom?" spýtal sa ho James.

„Hej, je to trochu lepšie. Vieš, kedysi dávno som stretol anjela a nemienim sa jej vzdať. Pretože bez nej by som bol mŕtvy," pousmial sa Tom. Letmo ma pobozkal na potvrdenie svojich slov.

„Ste pekný pár. Určite lepšie ako ja a Dawn," usmial sa James.

„Ako ste na tom vy dvaja?" zaujímala som sa.

„Už spolu nie sme. Pohádali sme sa. Ten vzťah bol len útecha pre naše zlomené srdcia," vzdychol si.

„To je mi ľúto," pousmial sa Tom.

„Nemá ti byť čo ľúto. To skôr mne by malo byť veľa vecí ľúto," vzdychol si James.

„Budeme si dnes hovoriť čistú pravdu?" spýtala som sa. James prikývol.

„Ešteže tak, vyzerala ako hlupaňa," zasmial sa Tom.

„To si nemusel," zahriakla som ho.

„No a?" pokrčil plecami Tom.

„No bé!" rozosmiala som sa. Tváril sa ako škôlkar s poruchou osobnosti.

„Okej, tak vám aj ja poviem moju pravdu," vydýchol James.

„Myslíš..." začala som. James prikývol.

„Keď sme boli v Los Angeles, bol som s Mikou a Johnnym na obed. Po tom ako John odišiel, som urobil najsladšiu a asi najhoršiu chybu svojho života," začal James, vedela som presne, čo myslí, „Ja a Mika sme tú chybu urobili spolu. Po tom obede sme sa... Bozkávali."

„To nie je všetko, však?" spýtal sa Tom.

„Medzi nami dvomi áno. Raz som túžil po tom, aby to bolo viac. No prisahám, že to bolo všetko. No iných chýb bolo milión. V láske som totálne pohorel, ak by sa známkovala, prepadol by som. Hlavne pri Emily. Miloval som ju. A aj tak som jej proste ublížil. Bol som ožratý, viem, že keď som za ňou prišiel, chcel som ju znásilniť, keď sa bránila, udrel som ju. Tvoj otec ma stále nenávidí, Mika. A keď sa k tomu pripojí aj fajčenie... Ty vieš, Tommy. Nedokázal som bez cigy žiť. Asi som bol šialenec. Ja viem, že mi to nikto nikdy neodpustíte. No život ma naučil hrať futbal. Máš určený čas, buď vyhráš alebo prehráš. Snažil som sa získať nadstavený čas, no nemám ho," rozhovoril sa James.
V očiach sa mu zaleskli slzy. Usmieval sa, no bol to veľmi trpký úsmev.

„James, teraz som ochotný zabudnúť a odpustiť. Bude to tak lepšie pre všetkých," usmial sa Tom, jeho úsmev bol podobne trpký.

„Myslel som si, že budeš zúriť," nechápal James.

„Možno kedysi. Možno pri hocikom inom. No nie teraz a pri tebe," vysvetlil Tom.

James vstal, Tommy prišiel až k nemu a objal ho. V tom momente som medzi nimi nevidela rozdiel. Dvaja zlomení muži, oboch život riadne preskúšal. Obaja robili chyby. Chyby, ktoré z nich urobili iných ľudí.

„Ďakujem," zašepkal Tom.

„Za čo?" nechápal James.

„Za celých desať rokov života, za všetko, čo sme urobili. Za každý deň. Chcem sa vrátiť v čase a povedať tým chlapcom, že aj keď to bude veľmi ťažké, nesmú to vzdať. Nikdy. Ani deň pred smrťou, ani deň po nej. Ani keby padali z neba slony," povedal Tom. Usmieval sa. Po dlhom čase sa znova usmieval.

„Poviem im to, ak ich niekedy stretnem," usmial sa James.

„A tomu staršiemu povedz, že je kretén," zasmial sa Tom.

„Myslím, že obaja si to zaslúžia," rozosmial sa James.