Kiss of death (SK) ✔

90. kapitola - Zamilovaný kráľ

„Bol by si schopný zamilovať sa do mňa?" zasmiala som sa, mysliac to ako vtip.

„Už sa to deje, srdiečko," priznal so všetkou vážnosťou.

Stuhla som od hlavy po päty a civela pred seba. Akoby ma trafil blesk. Ak by sem v tej chvíli dopadol meteorit, nevšimla by som si to, v tak veľkom šoku som bola. Tuším som mala i pootvorené ústa. Kto si to má pamätať, keď mi v hlave ustavične rezonovali Dorianove štyri slová. Už sa to deje. Už sa to deje. Už sa to...

Ó môj...

„Čože?" šepla som neveriacky, neistá si tým, či som počula dobre.

Mohlo sa stať, že som si to len vymyslela vo svojej hlave. V poslednej dobe bola príliš vystavovaná nadmernému stresu. Neviem si predstaviť, že by Doria-

„Mám za to, že si ma počula krištáľovo jasne," prišla strohá odpoveď.

„A nemohol by si to... zopakovať?" zasekla som sa nervózne.

Dorianove svaly podo mnou sa napli, keď do seba zhlboka nasal vzduch. Sedela som celá napätá so zavretými očami a drvila jeho ruku v tej svojej. Akoby som čakala na rozsudok smrti.

„Ja ťa začínam milovať, Merrit," vydýchol pomaly.

Ako prvé na tieto slová reagovalo srdce. Rozbúšilo sa ako bláznivé. Rozum si odskočil do teplých krajín spolu so všetkými myšlienkami a zanechali po sebe iba vyplienenú mozgovú kôru. Predtým mi však nechali malý darček. Paniku, ktorá sa neovládateľne šírila celým mojím telom.

Švihom som sa z Doriana zdvihla, pričom sa mi podlomila noha s boľavým kolenom, v ktorom ma ostro pichlo, ale to bolo vedľajšie. Hlavne, že som to ustála. Obrátila som sa čelom k Dorianovi a zahliadla, ako ku mne naťahuje veľké ruky, aby mi pomohol udržať moju stabilitu.

Cúvla som o krok vzad a vystrela ruky dlaňami napred. Aby toho nebolo málo, zúrivo som pokrútila hlavou. Všimla som si Dorianove slabé myknutie a záblesk zranenia v jeho krásnych očiach. Ignorovala som to však, pretože som momentálna nemohla byť v jeho blízkosti. Potrebovala som, aby mi do nosa nevrážala jeho toxicky opojná vôňa, ktorá mi oblbovala zmysly a zabraňovala mi myslieť čisto.

„Nie je to len... len nejaké dočasné pobláznenie? Vieš, teraz spolu trávime priveľa času a je pravda, že sme si toho za posledné dni preskákali viac ako iný pár za celý život, ale nieč-"

„Hádam viem sám najlepšie posúdiť, kedy som zamilovaný," uťal Dorian moje bláznivé rapotanie a neodbytne mi hľadel do očí.

Ja som sa mu do nich nemohla pozrieť. Upierala som zrak na svoj odraz vo veľkých balkónových dverách za ním. Mohla som usúdiť, že oči som mala od neprestajného prekvapenie veľké ako dve golfové loptičky. A ten vydesený výraz? Ó áno, presne ten vystihoval moje celkové rozpoloženie.

„Ale to je..." nedokončila som vetu a trošku hystericky sa zachechtala.

Nadýchla som sa. Vydýchla. Znova sa zasmiala a potočila hlavou, ktorá sa mi zdala každou sekundou ľahšia. Doriana som neregistrovala. Zase som sa nadýchla. Kde sa podel všetok vzduch!?

„Omôjbože," zamrmlala som rýchlo tesne pred tým, ako sa mi zahmlilo pred očami.

Skôr, než som sa stihla spamätať, mi spod nôh zmizla pevná podlaha a ja som letela k zemi. Ale Dorian ako vzorný manžel, ktorým v posledných dňoch nepochybne bol, ma zachytil a zdvihol do svojho náručia.

Poriadne som sa k sebe vrátila, až keď mi na hlavu prestali pražiť slnečné lúče a moje telo sa ocitlo na zamatových vankúšoch a obliečkach. Zdvihla som viečka a dezorientovane zmapovala okolie našej nádhernej spálne a Doriana sediaceho pri mne s vystrašeným výrazom na tvári. Videla som ho niekedy vystrašeného? Určite nie. Nepochybovala som, že túto emóciu u neho často nevidieť.