Kiss of death (SK) ✔

82. kapitola - Prenasledovanie

Merrit 

„Tu máš, zavolaj mame."

Dorian mi podal Nathanielov mobil a prešiel na stranu vodiča jeho Range Rovera, kde sa usadil a čakal, kým sa uráčim nasadnúť i ja. Stisla som dotykový mobil v oboch rukách a pozrela na zamračenú oblohu nad mojou hlavou. Teplé slnečné lúče nemali najmenšiu šancu predrať sa cez husté, ťažké mraky, ktoré vytvorili nad celým upírskym mestom nepreniknuteľnú temnú bariéru. Vyzeralo to tak, že dokonca ani počasie nie je z nášho konania nadšené a chce ísť proti nám.

S povzdychom som prešla k boku auta a sadla si vedľa Doriana. Obzrela som sa na uspatého Natha za našimi chrbtami a smutne sa na neho usmiala. Spod koženej vesty mu vytŕčal biely roh pozvánky, ktorú som sama pečatila s Azrielovou pomocou, kým ma Dorian nehanebne obchytkával, čo bolo vrcholne nemiestne.

Menovaný naštartoval a vyrazil preč zo sídla. Trval na tom, že musí Natha uspať, aby si nejakým spôsobom nezapamätal cestu. Bolo pre mňa prekvapenie, že môj brat sa vôbec nevzpieral a pochopil Dorianove počínanie. Vraj by urobil to isté, keby bol v jeho koži. Tentokrát mu dal ale menšiu dávku, aby sa prebral zhruba o dve hodinky.

Obrátila som sa dopredu, zapásala sa a pozrela smerom k Dorianovi.

„Zapáš sa," podpichla som ho.

Pochopil, že tým narážam na náš nedávny výjazd zo sídla, kedy sa mi vyhrážal, že urobí niečo mojej mame, ak sa nebudem poriadne správať. Ako sa okolnosti rapídne zmenili. Teraz odo mňa chce, aby som jej zavolala a všetko povedala.

Uškrnul sa. Neveriacky som sledovala, ako dal obe ruky preč z volantu, pričom nespúšťal oči z klesajúcej cesty a šikovne sa zapásal. Jednu ruku dal späť na volant a tú druhú mi položil na odhalené koleno, čo som sa rozhodla ignorovať.

„Odkedy ma poslúchaš?" spýtala som sa zarazene.

Nečakala som, že na moju pichľavú poznámku zareaguje tak, že urobí, čo som povedala. Potočil hlavu ku mne, zazubil sa a stisol mi koleno.

„Verím, že za moje dobré správanie dostanem nejakú odmenu... A nemyslím tým čokoládu," prehodil veľavravne a vrátil pozornosť na cestu s potmehúdskym úsmevom pohrávajúcim na jeho perách.

V duchu som pretočila očami a radšej sa k tomu nevyjadrovala. Mohlo mi byť jasné, že to neurobil svojvoľne a bez očakávania nejakej odmeny. Odblokovala som Nathanielov mobil a točila hlavou nad tou hordou mužských mien v jeho kontaktoch. Predpokladám, že to boli všetko lovci.

Po dlhom rolovaní dole som konečne prišla k písmenu M a zočila nápis Mama. Hneď pod ním trónil Mike. Pár sekúnd som sa na to meno dívala a rozmýšľala, čo by sa stalo, keby som vytočila jeho. Pravdepodobne by to bola obrovská chyba. Niečo ma napadlo.

„Čo ak majú tie mobily napichnuté?" vyriekla som do ticha, ktoré narúšal len pravidelný hukot motora.

Dorian ani nemrkol.

„Majú. Mohli by nás podľa neho vystopovať, ale to sledovacie zaradenie som zničil ešte u teba," oznámil mi vecne.

No samozrejme, že to zničil. Myslela som si, že mu poviem nejakú novinku? Pokrútila som sama nad sebou hlavou a priniesla palec tesne k obrazovke nad maminým číslom. S hlbokým nádychom som to rýchlo stisla a priložila si mobil k uchu. Nestihla som vydýchnuť a v telefóne sa už ozval mamin ustarostený hlas.

„Nathaniel? Máš Merrit? Je v poriadku?" chrlila jednu otázku za druhou bez privítania.

Pozrela som na Doriana, ktorý ku mne otočil hlavu a s vážnou tvárou prikývol povzbudzujúc ma do toho priznania. Medzi prstami som zovrela svoj prívesok na jednoduchej hadej retiazke a poslednýkrát prehltla.