Kiss of death (SK) ✔

53. kapitola

„Daj ho na zadné sedadlá. Okamžite," rozkázala som mu nekompromisne.

Nemienila som spávať s myšlienkou, ako sa môj brat prebudí namačkaný v tmavom kufri. Dorian sa zachechtal a pokrútil hlavou. Zrejme ho moja panovačnosť vyviedla z miery, či skôr pobavila, ale Nathaniel v tom kufri neostane. Akoby bol nejaké zviera. Popieralo to všetku humánnosť.

Zaprel sa dlaňou o kraj auta a vyzývavo mi hľadel do očí.

„Ty to myslíš vážne?"

„Smrteľne," odpovedala som mu tvrdo.

„Ale v tom prípade ho budem musieť zviazať," varoval ma.

„Tak nech. Hlavne, že nebude uväznený v kufri," povolila som.

To, že bude zviazaný, bolo tiež nehumánne, ale budem ho mať na očiach. Dorian ma odtisol od kufra, otvoril ho a zviazal Nathovi ruky a nohy. Vybral ho a ja som mu zatiaľ otvorila zadné dvere. Nešetrne ho tam hodil, na čo som ho buchla do ramena.

Následne som ho krvopotne vytlačila z dverí. Deku som použila ako podložku pod Nathanielovu hlavu pre väčšie pohodlie. Všimla som si, že nemá pri sebe ani jednu zbraň. Dorian mu zobral všetky nože a drevené kolíky. Odhrnula som mu z čela hnedý prameň vlasov a s úsmevom ho pohladila po líci. Spoza seba som začula odfrknutie.

„Srdiečko, je to lovec. Nerozmaznávaj ho," podpichol ma Dorian.

Hodila som po ňom výhražný pohľad. Nathaniela musím chrániť a postarať sa o neho. Je to moja povinnosť. Som predsa jeho sestra.

Prešla som okolo Doriana a sadla si na miesto spolujazdca. Okamžite si nasadol aj on, naštartoval a vyrazili sme na cestu späť do pekla.

Položila som čelo na sklo a onedlho zatvorila oči, lebo ma dobehol deficit spánku. Zobudila som sa niekoľkokrát, ale len na pár sekúnd a znova som upadla do bezsenného spánku. Stihla som si všimnúť, že mesto sme nechali za nami a trielili sme po diaľnici, na ktorej sa nenachádzalo skoro žiadne iné auto.

Dorian to využil a doprial si rýchlu jazdu. Ručička tachometru sa blížila k stoosemdesiat kilometrom za hodinu. Nebála som sa, lebo môj mozog stále okupoval spánok a verila som Dorianovým vodičským schopnostiam.

Keď som sa prebrala opäť, do očí mi udreli žiarivé lúče slnka, ktoré sa pomaly vyšplhalo na oblohu a ohlásilo ďalší nový začínajúci deň. Zamrkala som viečkami, kým som si zvykla na jasné žiarenie a zazívala. Zavrela som oči, s hlasným povzdychom roztiahla ruky do strán a napla celé svoje telo, nakoľko mi to dovolil priestor v aute.

Ľavou rukou som trafila Doriana do hlavy, ktorý iba zavrčal a ja som zamrmlala ospravedlnenie, aj keď si to zaslúžil. Slušné maniere boli vo mne zakorenené prihlboko. Uvoľnila som sa, posadila sa civilizovane do sedadla a uprela oči na cestu.

„Dobré ráno, spachtoš," ozval sa hlas môjho manžela.

Jeho slová sprevádzal úškrn, ktorý si nemohol odpustiť. Môj manžel. Celé to spojenie bolo pre mňa stále cudzie a zároveň nejako známe. Jediná vec, ktorá bola taká mocná, že ma spájala s Dorianom a jeho neznesiteľným správaním. Manželstvo. Jedno hlúpe jednoduché slovo, ale skrývalo v sebe obrovskú moc a uznanie. Dokonca aj keď mi bolo to manželstvo vnútené nasilu, malo pre mňa význam. I keď bolo s niekým takým krutým, ako je Dorian. Stále to bol manželský zväzok. Sviatosť tak veľmi vážená ľuďmi a evidentne aj upírmi.

Oči mi padli na palubnú dosku, na ktorej bolo papierové vrecko. Siahla som po ňom a pootvorila ho, pričom ma ovalila vôňa čerstvého pečiva. V ústach sa mi okamžite začali zbiehať sliny, pretože veľmi dlho som nič poriadne nejedla.