Kiss of death (SK) ✔

14. kapitola - Jeho majetok

„Nie! Daj mi konečne pokoj!" skríkla som.

V jeho zelených očiach šľahali blesky. Och bože, práve som prekročila medze. Zamýšľala som sa nad tým, či nepočuť, ako mi zastalo srdce. Ten moment, keď sme si iba hľadeli do očí, mi pripadal nekonečný. 

Odrazu ma surovo pritlačil k stene obloženej drevom a násilne sa prisal na moje pery. Priklincoval ma k nej celým telom, nemohla som sa pohnúť. Sťažka som vzdychla, pretože ma k nej prirazil príliš tvrdo a akurát na nejakú lištu. Na tom mieste mi vystrelila prenikavá bolesť . Rukami mi vbehol do vlasov a držal mi hlavu na mieste. Vzápätí mi ich vsunul pod tričko a prechádzal nimi po mojom bruchu stále vyššie.

Bolo mi jedno, že ma čertovsky bolí zápästie. Používala som ho takisto ako zdravú ruku. Nevnímala som bolesť, pretože som sa od neho potrebovala dostať. To bolo dôležitejšie ako to, že si možno dochrámem zápästie. Snažila som sa ho odtisnúť, no pohla som ním len natoľko, aby mi dal vydýchnuť. Presunul sa na môj krk a bozkával ho milimeter za milimetrom.

„Dosť," vyhŕkla som udychčane.

Rukami som ho tento raz chytila za hlavu a chcela ho od seba dostať. 

Prečo musí byť taký silný? Pomyslela som si zúfalo.

Na krku som pocítila jemnú bolesť, ktorá sa postupne stupňovala a po chvíľke presúvala. Došlo mi, že ma hryzie. On mi snáď robí cucfleky!?

„Au! Prestaň ma hrýzť!" okríkla som ho vydeseným hlasom.

V očiach sa mi začali formovať nevítané slzy. Presunul sa k mojim kľúčnym kostiam a pokračoval vo svojom tyranizovaní.

„Si normálny?! Stačí!" zrevala som na neho opäť.

Mykala som sa celým telom, no jeho to vôbec neodradilo. Akoby ho moja neprípustnosť viac povzbudzovala. Bože môj, čo mám robiť?

Vytiahol mi ruky spod trička, chytil ho pri výstrihu a šklbol ním. Počula som trhanie látky. Pokračoval ďalej, až ho roztrhol úplne napoly. Spokojne sa presunul k môjmu dekoltu a rukami zvieral moje boky. Napadlo mi len jediné východisko z tejto situácie. Zdrapila som ho za vlasy a prudko za ne potiahla. Samej sa mi pri tom rinuli slzy z očí, lebo zápästie sa ozvalo veľmi intenzívne. Neprestal, tak som potiahla silnejšie.

Zastavil sa a odtiahol sa. Videla som ho rozmazane, ale bola som si vedomá toho, že na mňa upiera rozzúrený pohľad. Zhlboka som sa nadýchla. Otočil sa a šiel k provizórnemu baru umiestnenému v rohu pracovne. Využila som to, rozbehla sa k dverám a vybehla von. Bežala som smerom do jedálne.

Kúsok pred ňou som si dovolila zastaviť. Ak by ma Dorian chcel chytiť, mal by ma už dávno. Oprela som sa o stenu. Dýchalo sa mi neuveriteľne ťažko. Pálčivé slzy a vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla, mi takmer nedovoľovali sa nadýchnuť. Potrebovala som čerstvý vzduch. Musela som sa dostať z tejto klietky.

Trasľavými rukami som si okolo seba ovinula mikinu, aby nebolo vidno moje roztrhnuté tričko. Zápästie som si pritlačila na hruď, no aj taký malý tlak mi privolal bolestivú grimasu na tvár. So slzami v očiach a sklonenou hlavou som vošla do jedálne. Namierila som si to rovno k dverám, ktoré viedli na kamennú terasu. Snažila som sa o to, aby som sa nepotkýnala o vlastné nohy.

Počula som, aké ticho nastalo, keď som vošla. Všetci na mňa museli šokovane pozerať. Bola som si istá, že im neunikli cucfleky na mojom krku, strapaté vlasy a oči plné sĺz. Nikto nepovedal ani slovo. Zrejme boli na takéto zaobchádzanie z Dorianovej strany zvyknutí. Bola som tomu však rada, lebo som nemala náladu s niekým sa baviť.

Dostala som sa k dverám a stlačila kľučku. Na moju nesmiernu úľavu povolila a ja som mohla slobodne ísť von. Do nosa mi udrel teplý letný vzduch a hrejivé lúče slnka ma príjemne pohladili po vlasoch. Chcela som byť osamote, preto som zbehla dole schodmi z terasy s kamenným zábradlím. Ovíjal ho krásny zelený brečtan. Pripadal mi ako Dorian - ovíja sa okolo mňa, čím ma postupne dusí. Až sa raz nebudem môcť vôbec nadýchnuť. A to bude môj koniec. Dorian bude moja skaza.

Nad tým pomyslením mi nepríjemne stiahlo hruď. Nechcela som skončiť takto. Bola som kráľovná upírov a v podstate mi to bolo nanič. Nevedela som, či mi dokáže niekto pomôcť. Sčasti som to chápala, pretože ja by som tiež nechcela čeliť nepríčetnému Dorianovi po tom, ako by mi niekto pomohol utiecť.

Skľúčene som pokračovala ďalej do záhrady chodníkom zo zámockej podlahy. Nevedela som, kam idem, ale nohy ma niesli samy. Prešla som okolo prekrásnych záhonov, v ktorých sa vynímali kvety rôznych farieb. V jemnom vánku sa mierne knísali, no keď ustal, vrátili sa naspäť do svojej nehybnej pozície, aby potešili oči okoloidúcich. 

Prechádzala som vydláždeným chodníkom pomedzi tuje, ktoré sa čneli k nebu ako veže. Rozprestrel sa predo mnou väčší priestor. Po pravej strane boli kríky s nádhernými červenými a bielymi ružami. Po ľavej strane sa nachádzal otvor medzi živým plotom. Nakukla som tam. Cestičkou som sa dostala k fontáne, ktorá bola rafinovane ukrytá pred zrakom ostatných. Obklopovali ju vysoké tuje posadené vedľa seba tak natesno, že sa sem dalo dostať len tou cestičkou, ktorou som prišla ja. Stáli tu aj dve kamenné lavičky po každej strane fontány. Podišla som k jednej a sadla si.

Pozorovala som vodu vystrekujúcu z úst kamenných anjelov v strede fontány a miznúcu v nespočetných litroch vody pod nimi. Vlnky vyvolané padajúcou vodou sa kúpali v lúčoch slnka, čo spôsobovalo, že sa voda stále trblietala. Pripadala mi ako tekuté zlato.

Postupne zo mňa vyprchal všetok adrenalín. Do očí sa mi tisli slzy, pretože bolesť zo zápästia sa mi rozlievala po celej paži. Nechala som si ruku položenú na kolenách a pokúšala sa čo najmenej hýbať. Rozmýšľala som, čo urobím, aby ma to tak nebolelo.

Mala som ho rozmliaždené, naštiepené alebo zlomené? 

Sama si s tým neporadím. Budem musieť za niekým ísť. Netušila som však za kým. Nemala som potuchy, či upíri vedia čo treba s takým zranením robiť, keďže sa im všetko hojilo samo. K Dorianovi isto nepôjdem. To radšej budem stále trpieť, akoby som ho mala žiadať o pomoc a dívať sa, ako si užíva, že ho o niečo žiadam. Ani náhodou.

Prečo mi to vôbec urobil? Nechcelo sa mi veriť, že to bolo iba kvôli Brianovi, aj keď človek pri ňom nikdy nevie. Muselo v tom byť niečo viac. No tiež nebolo možné, že to urobil z čírej nenávisti. Veď ma v živote nevidel. V pamäti mi ostal jeho rozzúrený pohľad tesne predtým, ako som vybehla z pracovne. Keď sa vrátim, nečaká ma nič dobré. Bude mi naďalej ubližovať.

Vzlykla som a zvesila plecia. Slzy mi padali na dekolt a tiekli dole po bruchu. Bolo mi srdečne jedno, že tu prakticky sedím rozhalená. Potichu som nariekala, keď som začula kroky. Moje srdce prestalo biť. Zatajila som dych a dúfala v to, že to nie je Dorian. Strnulo som hľadela pred seba a snažila sa nevydať ani hlások.

Keď kroky prešli okolo medzere medzi živým plotom, vydýchla som. O sekundu neskôr však zvuk krokov ustal. Počula som, ako sa vracajú naspäť a mieria ku mne. Zdráhavo som zdvihla hlavu. Uvidela som šticu plavých vlasov a stretla sa s modrými očami. Začala som opäť dýchať.

Brian ku mne opatrne podišiel, akoby som bola ranené zviera a sadol si vedľa mňa.

„Si v poriadku?" spýtal sa ustarane.

Keď ma pohladil po pleci, mykla som sa. Vedela som, že by mi nič nespravil, ale bol to reflex. 

To je Brian, nie Dorian, upokojovala som sa.

„Merrit, nemusíš sa ma báť. Neublížim ti," povedal potichu.

•♦•♦•♦•♦•♦•♦•♦•♦•♦•

Dúfam, že ste si túto kapitolu užili ;) Nemôžem uveriť, že môj príbeh je na 1. mieste vo vampire, to všetko len vďaka Vám... Ďakujem z celého ❤ , ste super :*