Kiss of death (SK) ✔

Interview s Dorianom - part 2

„Ľúbil si niekedy ľudské dievča?"

„Pravdu," pohrozila som, keď na mňa hľadel, akoby chcel nejako tú otázku obísť.

„Áno...A to je všetko, čo ti k tomu poviem,"

Strelila som po ňom absurdný pohľad. Ale rozhodla som sa na neho ďalej netlačiť. Zbytočne by som sa namáhala, pretože by nepovolil. Keď niečo povie, stojí si pevne za tým a nedokáže ho presvedčiť absolútne nič. Aspoň priznal, že niekedy ľúbil ľudské dievča. Bohužiaľ, ani ja sama som o tomto romániku nevedela.

Zodvihol sa zo sedačky do svojej pôsobivej výšky. V prvom momente som sa zľakla, že chce to interview zabaliť, ale šiel len k baru doliať si vodku do pohára.

„Keby si si mal vybrať medzi miliónmi litrov krvi a Merrit, čo by to bolo?"

Obrátil sa ku mne v procese nalievania čírej tekutiny do pohára a pobavene na mňa pozeral. Nevenoval pozornosť tomu, ako dolieva vodku do pohára. Zvládol to aj bez toho, že by sa musel pozerať, či náhodou nerozleje. Mal to nacvičené ako profík.

Otočil sa ku mne chrbtom, aby odložil fľašu, ktorá so slabým cinknutím pristála na striebornej tácke. Vrátil sa na miesto a znova na mňa pozrel.

„Vybral by som si Merrit. Rozhodne. Načo by mi boli milióny litre krvi, ktoré sa navyše môžu skaziť, keď mám ju? Jej žila by mi postačila."

Tak toto bol typický Dorian. Krutá, diplomatická a zároveň logická odpoveď.

„Keby si stretol Merrit len tak na ulici, všimol by si si ju? Alebo by si okolo nej len prešiel a ani o ňu nezakopol?"

Zaujímavá otázka. Aj ja som bola zvedavá, čo na ňu odpovie.

„Neprechádzam sa medzi ľuďmi na ulici často, ale zrejme by som si ju nevšimol. Príde mi ako normálna baba, ničím výnimočná. Pravdaže, je krásna, ale takých dievčat chodí po svete kopec," odpovedal vecne.

Dokázal tak dobre skrývať svoje city. Ešte aj keď povedal, že je Merrit krásna, zachoval si kamennú tvár a nezaujatý tón. Akoby hovoril o počasí.

„Nie si hladná?" spýtal sa ma odrazu.

Zabodla som pohľad do jeho machovozelených očí, ktoré momentálne vypĺňal záujem. Dojalo ma, ako sa zaujíma o moje pohodlie. Aký je starostlivý. Keby som mu to povedala, nepriznal by to, lebo on sám si to zrejme neuvedomuje. Ale jednoducho taký bol. Staral sa o ľudí, ktorých mal rád.

Pokrútila som hlavou.

„Nie, ďakujem. Jedla som asi pred dvoma hodinami," prehovorila som.

„Ale na večeru zostaneš."

Žiadna otázka. Rozkaz. Nenávidela som ľudí, ktorí sa mi snažili rozkazovať, ale od Doriana som to prehliadla, keď išlo o takú banalitu, akou bola večera. Navyše veľmi rada zostanem.

„V poriadku."

„Myslel som si, že okolo toho narobíš vedu," prehodil s polovičným úsmevom.

„Je pravda, že nenávidím, keď mi niekto rozkazuje, ale rada zostanem na večeru."

Milo som sa na neho usmiala. On mi úsmev opätoval a prikývol hlavou, spokojný, že som sa nebúrila proti jeho rozhodnutiu. Takmer vždy som mu totižto odporovala. Až kým som nevyhrala ja. Alebo on. Aj to sa stávalo.

„Mám tu toho kopec, tak sa cez to rýchlo prehryzieme. Budem pokladať otázku za otázkou, priprav sa," zazubila som sa na neho.

Nahlas zaúpel a nahodil výraz, akoby mal každú chvíľu zomrieť.