Kiss of death (SK) ✔

Interview s Dorianom - part 1

Chytila som do ruky masívne klopadlo uchytené v zuboch leva a rázne ním buchla o obrovské vchodové dvere trikrát. Výhoda toho, že som bola autorkou Kiss of death, bola, že som vedela, kde sa nachádzalo mesto upírov Acaesien a na Dorianov pozemok som mala povolený vstup. Asi ako jediný človek, pretože sídlo Warrenovcov, ukryté v hustom lese, ľudia svojvoľne nenavštevovali. Netušili o ňom. Rovnako ako lovci. Zatiaľ.

Keď mi stále nikto neotváral, otočila som sa a zahľadela sa na dlhú príjazdovú cestu, na okraji ktorej sa vynímalo moje milované auto Land Rover Freelander. Nepatril medzi najnovšie modely, ale ja som so svojím strieborným džípom bola nadmieru spokojná.

Podišla som ku kamennému zábradliu na terase a nechala sa zaliať žiarivým slnkom. Vstrebávala som všetku krásu naokolo. Bezoblačnú oblohu, dokonale zastrihnutý trávnik, upravené záhony kvetov tých najrozmanitejších farieb. Bolo až k neuvereniu, že v takomto pokojnom prostredí žijú upíri, ktorí mi tak ochotne poslúžili ako postavy do môjho príbehu.

Naposledy som tu bola asi pred mesiacom, kedy Dorian usporiadal nejaký väčší večierok a čuduj sa svete, pozval aj mňa! Čo bolo od neho ozaj milé. Ale práve teraz mi začína liezť na nervy. Dohodnúť si interview s ním bol ozaj oriešok, pretože ten chlap dokáže byť neuveriteľne neznesiteľný. Nehovoriac, keď som sa ho opýtala, či môžem vyspovedať aj jeho čerstvú manželku Merrit. Nakoniec na to s asi desaťminútovým šomraním pristúpil. Takže mi môžete poďakovať milí čitatelia za to, že sa nenechám len tak odradiť!

„Dopekla, kde sú všetci?" zavrčala som netrpezlivo.

Nenávidím, keď ma niekto nechá tak dlho čakať. Navyše pred dverami. Ani keď to bol sám kráľ upírov aka jeho veličenstvo Dorian. Otočila som sa na opätku svojich vysokých sandálov a rozhodla sa dostať dovnútra aj cez zavreté dvere, ak to bude nutné, ale tie sa práve otvorili a zjavil sa v nich Eric.

Moju aj jeho tvár ihneď rozžiaril úsmev. Eric bol proste neskutočné slniečko.

„Ahoj, Veronique, čo ty tu? Poď ďalej!" rapotal nadšene, nad čím som sa len zasmiala a prešmykla sa okolo neho do haly.

Obrátila som sa k nemu a letmo ho objala.

„Ako sa máš? Škola v poriadku?"

Pri slove škola len prevrátil oči a pozrel na mňa pohľadom to snáď nemyslíš vážne.

„Čo myslíš, ako? Nemôžem sa dočkať voľna. Už len pár dní," zašvitoril entuziasticky a škeril sa ako blázon.

Môžete byť tínedžerom vo svete upírov alebo ľudí, voľno v škole poteší každého. A Erica ešte stokrát viac. Odstúpila som a hľadela na neho s naklonenou hlavou nabok. Premeriavala som si ho od blonďavých vlasov, cez dokonalú tvár s azúrovými očami a široké ramená až po jeho dlhé nohy.

„Zdá sa mi to, alebo si ešte väčší, ako si bol naposledy?" opýtala som sa ho, rozmýšľajúc.

Zdalo sa mi, že Eric bol každým razom, čo som tu bola, vyšší a krajší. Ten chalan by stál za hriech, aj keď mal len devätnásť.

Na jeho tvár vyskočil šibalský úsmev.

„Vieš, snažím sa posilovať a evidentne sa mi to darí dobre, keďže ma hltáš očami," žmurkol na mňa.

So smiechom som sa ho chystala capnúť po pleci rukou, v ktorej som nedržala papiere, zatiaľ čo on sa rýchlosťou blesku premiestnil o meter vedľa. Obdarila som ho frustrovaným pohľadom a zamračila sa na neho. Nenávidela som, keď to robil. Vždy sa mi uhol.

„Raz sa mi ťa podarí trafiť," vyhlásila som sebaisto a prižmúrila na neho oči.

Dívali sme sa na seba vážne, ale samozrejme dlho sme to nevydržali, začalo nám mykať kútikmi úst a následne sme sa nahlas rozosmiali. Bože, no nemilujte tohto upíra!