Wild child

Part 36.

Január sa chýlil ku koncu a pomaly prichádzal február. Dni sa stávali všednými a opakujúci sa stereotyp ma ubíjal.

Vstať z postele. Ísť na raňajky. Ísť na vyučovanie. Dávať pozor na hodinách. Ísť na obed. Opäť ísť na vyučovanie a opäť dávať pozor na hodinách. Po škole si robiť domáce úlohy. Byť s Williamom. Ísť na večeru. Byť s Williamom. Ísť do klubovne. Ísť spať.

Jediné čo ako tak rušilo tento stereotyp boli Molly a Lysander, ktorí si očividne nechceli priznať, že k sebe niečo cítia. Teda, Mol si nechcela priznať, že k nej Lysander niečo cíti a ona možno cíti niečo k nemu.

A to práve bolo predmetom mojej debaty s Violet. Via ležala na posteli a vyhadzovala vankúš do vzduchu, pravdepodobne len tak z rozmaru.

,,Môžeš s tým prestať?" spýtala som sa jej otrávene.

,,Čo si nejaká podráždená?" odvetila mi otázkou Violet.

,,Ja a podráždená? Nie." rázne som pokrútila hlavou, hoci Via tvrdila pravdu. Naozaj som podráždená.

,,Už viem čo ti lezie na nervy. Priznám sa, že to lezie na nervy aj mne. Molly a Lysander!" zvolala.

,,Čože?" nechápala som.

,,No veď vieš, čo sa stále okolo seba krútia a ani jeden z nich si nevie priznať, že sú do seba!" vysvetlila mi to v krátkosti.

,,Áno máš pravdu. Je to jedna z vecí, ktorá mi ide na nervy. Veď predsa čo je také tažké na tom priznať si, že niekoho ľúbiš?" spýtala som sa.

,,Nooo vzhľadom na to, že si celý polrok tvrdila ako Williama nenávidíš..."

,,To bola rečnícka otázka Violet. Ale ak už chceš príklad tak dobre. Napríklad ty a Nicolas. Zamilovali ste sa do seba na prvý šup."

,,To áno lenže Molly nie je ja a Lysander nie je Nicolas. Vlastne nikto nie je taký úžasný ako Nicolas." zasnívala sa Violet.

,,Parkerová sústreď sa! Mám nápad. Čo keby sme sa ich pokúsili nejako dať dokopy?" spýtala som sa jej.

,,To je super nápad Dom! A už vieš aj ako to spravíme?"

,,Ehhh, detaily som ešte nedomyslela." priznala som sa.

,,Musíme nad tým porozmýšlať a vyriešiť to čo najskôr. Lebo naozaj už nedokážem počúvať Mollyne reči typu - Lysander je taký zlatý... Počkať teda nie. Je to kamarát. Skvelý kamarát." zachichotala sa Via.

,,Presne. A Lysander je ešte horší. Teda podľa toho čo mi vravel Lorcan." uškrnula som sa.

,,A ty si sa kedy stihla rozprávať s Lorcanom?" spýtala sa ma Violet.

,,Čakali sme na ďalšiu hodinu na chodbe a nejako sme sa zakecali." vysvetlila som jej.

,,Dávaj bacha, aby William nežiarlil." pohrozila mi prstom so smiechom Violet.

,,Nehrozí! Neviem ani v akej fakulte je a keď sa to tak vezme, možno neviem ani jeho pravé meno... Nemám sa s ním ako stretávať počas školy, lebo on chce, aby jeho osoba ostala tajomná." vzdychla som si.

,,Dominique! To som nevedela že je to medzi vami takto! Vieš čo, vzťahy sa zvyčajne končia kvôli tajomstvám. Ak chcete, aby vám to vydržalo, musíte o sebe vedieť skoro všetko." poučovala ma Violet.

,,To povedz Williamovi." zahundrala som.

,,Povedz mu to ty. Vysvetli mu ako ti na vašom vzťahu záleží a presvedč ho, aby ti to povedal." žmurkla na mňa.
,,Teda, dúfam že ti na vašom vzťahu záleží."

,,Jasné! Williama milujem a chcem aby nám náš vzťah vydržal! Vieš čo? Idem ho hneď nájsť a povedať mu to. Vďaka Violet!" vykríkla som a už aj vybiehala z izby.

,,Veľa šťastia! Ja zatiaľ budem rozmýšľať nad tým ako dať Molly a Lysandra dokopy!" zavolala ešte za mnou.

Uháňala som cez celé podzemie až na prízemie pri Veľkú sieň. Kde len môžem Williama nájsť? Mysli Dominique, mysli.

Nad odpoveďou som nemusela dlho rozmýšľať, lebo oproti mne kráčal udivený William.

,,Dominique? Čo ty tu?" spýtal sa ma.

,,Hľadala som ťa. Ja... Musím ti niečo povedať."

Zdesil sa.

,,Snáď sa so mnou nechceš rozísť?"

,,Ach, ako ti to mohlo napadnúť? Jasné že nie!" vyhŕkla som a pobozkala ho. Na Williamovi bolo vidno, že sa ukľudnil a pozrel na mňa s láskou v očiach.

,,O čo ide Divožienka?"

,,Ide o to, že... proste nechcem aby sme mali medzi sebou tajnosti. Chápeš, ty o mne vieš skoro všetko a ja o tebe takmer nič..."

,,Dominique už som ti raz povedal, že všetko sa dozvieš v pravý čas." oponoval mi William s povzdychom.

,,Ale..."

,,Žiadne ale Domi. Teraz... Teraz nie je vhodná doba o tom hovoriť." odbil ma.

,,Znieš akoby ti na našom vzťahu nezáležalo." povedala som trpko.

William si zahrabol do vlasov a vzdychol.

,,Prečo si taká tvrdohlavá Divožienka? Na našom vzťahu mi záleží a veľmi! Polroka mi trvalo kým som ťa získal, kým som ťa presvedčil že ťa ľúbim... Nechcem ťa stratiť, no sú isté veci o ktorých teraz nechcem hovoriť."

,,William..."

,,Dominique. Ľúbim ťa a vždy budem. A to si hlavne pamätaj." usmial sa na mňa, pobozkal ma a odišiel.

A ja som tam stála na chodbe úplne zmätená z toho, čo sa práve udialo.

Opäť, opäť s kapitolou o týždeň meškám. Verte mi či nie, mňa to mrzí ešte viac ako vás, lebo nielenže som meškala, ale navyše je aj takáto krátka kapitola...
Snáď ma za to nezamordujete (prosím) a ja len dúfam, že napriek tej krátkosti sa vám kapitola páčila ^^

Nejaké teórie na tému, prečo William tají Dominique určité veci? Názory môžte písať do komentárov, rada sa prečítam vaše teórie :D

Prezradím, že ak vyjde všetko tak ako má, tak v najbližšej kapitole sa môžete tešiť na rodinnú radu :D

Každý vote a komentár poteší ^^
Vidíme sa pri ďalšej časti :) snáď už konečne napísanú v termíne :)