Keď som ráno vstával, Priss bola u seba v izbe. Nevedel som, kedy odišla, ani kedy som ja sám zaspal. O Harrym Potterovi som sa dozvedel len to, že bol mladý čarodejník, a to som vedel aj z tých piatich minút filmu, čo som videl. To, o čom sa bavila Trix s Ianom som stále nechápal.
Prezliekol som sa z pyžama, do ktorého ma včera nanútil Priss a vyšiel z izby.
Bytom sa niesla vôňa čerstvej kávy a lievancov. Cez odostreté okná do obývačky vnikali ranné lúče a z kuchyne sa ozývala tichá hudba a spev mojej spolubývajúcej. "Dnes s ním zostanem. Neviem, či bude chcieť, aby si prišiel. Nie, nebudem sa ho pýtať."
"Dobré ráno," ozval som sa hneď, ako som vošiel do kuchyne a Priss sa vyplašene zvrtla mojím smerom. "Len si vezmem niečo na raňajky a pôjdem."
"Nechceš odviesť do práce? Zack sa po mňa zastaví a po ceste ťa môžeme vysadiť."
Pokrútil som hlavou.
"Pýta sa, či nechceš ísť na pivo." Očividne opakovala to, čo jej Zack stále vravel do telefónu. "Vraj ťa pozýva."
"Možno. Ešte uvidím."
"Tak s nami poď aspoň na obed," nedala sa odbiť a stále som nejasne počul, ako jej Zack niečo hovorí. "Pôjdeme na sushi."
"Nemám rád sushi," pokrútil som hlavou.
"Tak si dáš niečo iné, bože, ale poď s nami." Dívala sa na mňa prosebne, akoby jej dnes malo ísť iba o to, aby som vypadol z bytu aj niekam inam ako do práce a bol pod jej dohľadom. "Alebo by si radšej išiel inam?"
"Radšej by som sa vyhol tomu, aby ma sledovali moji priatelia, či nespravím nejakú kravinu," odvetil som a zo skrinky nad drezom som si vytiahol hrnček s obitou hranou.
"Nechceme ťa sledovať," povedala pokojne a hovor so Zackom zrušila. Spýtavo som sa na ňu zadíval, či si nechce svoju odpoveď premyslieť. "Verím, že nespravíš žiadnu hlúposť. Včera si to dokázal."
"Ešte včera si mi neverila. Myslela si si, že som pil."
Z kávovaru som si nalial horúcu kávu a dolial do nej studené mlieko. Hneď sa z čiernej sfarbila na bledohnedú, hustá biela para sa z nej parila o čosi menej a opatrne som sa z nej napil.
"Ale tým, že si to neurobil, si mi dokázal, že ti môžem veriť," odvetila pohotovo a ja som uznanlivo pokýval hlavou.
"Máš bod," povedal som.
Pretočila očami a sadla si na stoličku, ktorá ma včera tlačila na zadku niekoľko hodín. Ak by ma od nej nevytiahla na nohy a nezaviedla do postele, určite by som mal na riti vytlačený vzor skrutiek v drevenom sedadle. Mohol som si k nej prisadnúť a prijať pozvanie alebo som si mohol vziať jeden biedny lievanec a odplaziť sa do izby presne ako pes do búdy.
"Nemám chuť na japonskú kuchyňu," začal som, "a dnes by som bol radšej doma. Nepotrebujem reči o tom, ako to bude všetko dobré. Chcem si pozrieť film, dokončiť si podklady ku skúškam, v pokoji sa najesť a-"
"Holden, nenechám ťa samého," skočila mi do rečí. "Nejde mi o to, či ťa môžem alebo nemôžem kontrolovať. Nechcem ťa nechať samého po tom, čo sa včera stalo. Nechcem, aby si sa cítil sám."
Vyšiel zo mňa akýsi divný smiech a zadkom som sa oprel o drez, aby som na Priss lepšie videl. "Stále si myslíš, že sa bojím byť sám?"
"Stále si myslím, že sa bojíš, a preto spravíš niečo, čo nepôjde vziať späť."
"Ako to, že by som bežal do vedľajšieho bytu?" nadvihol som obočie.
Bolo mi jasné, na čo narážala.
Priss zavrela ústa, do líc jej vstúpila červeň a vyzerala, že mi nemá čo viac povedať. "Takto som to nemyslela."
"Ale myslela," zasmial som sa. "A je mi to jedno. Trix je moja kamarátka. To, čo sa stalo, bol veľký omyl a vie to aj ona. Ja vážne nechápem, čo proti nej máte-"
"Nič proti nej nemám."
"Iba Logan sa na ňu díva ako na človeka?"
"Loganov názor by si nemal brať vážne. Bol proti Anne od momentu, ako ju prvýkrát videl," zamračila sa. "A ja nevravím, aby si sa s ňou prestal stretávať. Len nechcem, aby si z nesprávnych dôvodov skončil v ďalšom vzťahu."
"Možno ak by som ho počúval, vyhol by som sa ďalším problémom."
"To by si nechcel," pokrútila hlavou. "Skutočne by si chcel vziať späť všetko, čo si s Annou zažil?"
Nie.
Nechcel by som vziať späť jedinú sekundu ani zabudnúť na jediný deň. Dokonca by som nevzal späť ani tie okamihy, pre ktoré sme na seba kričali a obviňovali sa z vecí, za ktoré sme mohli aj nemohli. Pretože práve vtedy sme si povedali veci, ktoré nás posúvali.
Možno skutočne neposúvali náš vzťah... ale iba nás.
"Nechcel by som to vrátiť," vydýchol som. "Možno by som sa lepšie pripravil na tento koniec. Ale teraz, ak ma ospravedlníš, musím ísť do práce. Vravel som ti, že ma Davis potrebuje..."
"Nechaj ma aspoň, aby som ti zabalila nejaký obed," navrhla. "Viem, že tam budeš celý deň a chcem, aby si sa aspoň raz najedol. Ale naše pozvanie stále platí."
Prikývol som a počkal. Priss mi do malej dózy naložila nejaké lievance, ktoré pripravila skôr, ako som sa zobudil a do termosky mi preliala kávu z hrnčeka.
Ani som nevedel, že mám doma nejakú termosku.
O pár minút som už umytý stál pri dverách, v ruke som držal desiatu, ako keď som mal desať rokov a kontroloval som, či mám kľúče a doklady. Priss stála len kúsok odo mňa a na tvári sa jej odrážala starosť. "Zavolám ti, keď budeme vyrážať a potom sa rozhodneš, či s nami na ten obed pôjdeš."
"Ak toho budem mať veľa, niečo si objednám do ordinácie," vyhovoril som sa. "A ak sa budem cítiť sám, dám vám vedieť a môžete ma prísť zachrániť," dodal som ironicky, za čo ma Priss udrela do ramena.
"Zvládaš to až príliš dobre, Holden," zvážnela. "Desíš ma." Medzi obočím sa jej prehĺbila malá vráska a po tvári prebehol tieň. "Nikdy sa netváriš takto ak ide o Annu."
Chcel som povedať, že toto je situácia iná ako všetky ostatné, no miesto toho som sa iba usmial. Vystrúhal som úsmev, ktorý jej zrejme povedal viac ako sto slov, za chrbtom som nahmatal kľučku a vypadol skôr, ako ma opustili zvyšky sily po včerajšku.
Výťahová kabína ma izolovala od okolitého sveta a ja som si želal, aby som sa v nej mohol sám voziť celý deň. Keď sa dvere otvorili v podzemnej garáži, chcel som stlačiť tlačidlo náhodného poschodia a takto to opakovať, až kým by sa mi nezachcelo vstúpiť do reality.
Predsa len som sa však vybral k autu, na diaľku ho odomkol a sadol si za volant. Všetky veci, ktoré som držal, som hodil na sedadlo spolujazdca a s nimi aj telefón, ktorý mi okamžite zablikal.
Dnes nemám chuť na nikoho a na nič, pomyslel som si.
Cestu som vnímal iba polovične. Mal som pocit, akoby auto riadil autopilot a keď som parkoval na malom parkovisku pred dvojposchodovou budovou so sivou omietkou a veľkými oknami, nepamätal som si z jazdy viac ako jednu križovatku. Vypol som motor, vystúpil a vzal si kávu, zamkol auto a s taškou, ktorú vždy nosím na zadnom sedadle, som rýchlo vykročil k skleneným dverám ordinácie.
Žene na recepcii som mávol rukou a zaklopal na dvere s tabuľkou, ktorá označovala Davisovu kanceláriu. Okamžite som vstúpil.
"Holden!" zvolal prekvapene Davis a odložil papiere, ktoré držal v rukách. "Myslel som si, že dnes neprídete."
Nechápavo som sa naňho zamračil. "Včera ste mi volali, aby som prišiel. Myslel som, že dnes," odvetil som a začínal si prehrávať v hlave náš telefonát.
"Áno, chcel som vás tu dne," odvetil. "Ale myslel som si, že máte nejaké osobné problémy."
"Osobné problémy?" zopakoval som.
Prikývol. "Na recepcii máte niekoľko odkazov. Snažili sa vám sem dovolať priatelia. Povedal som im, že pracujete až od desiatej, ale nebol som si istý, či skutočne prídete."
Prekvapene som zažmurkal a nechápal som, čo sa deje. "Idem... idem si po odkazy a potom sa vrátim k práci." Ruka s kávou sa mi triasla a srdce mi začínalo rýchlo biť.
Toto sa mi ešte nestalo. Ešte nikdy sa nestalo niečo, kvôli čomu by ma museli zháňať v práci. A všetci moji priatelia vedeli o tom, čo sa deje. Nikto by ma nezháňal takto.
Davis opäť prikývol. "Dnes vás čaká skupinové sedenie na druhom poschodí. Druhá sála je vaša, kľúče máte na stole v kancelárii."
Poďakoval som a vypadol na chodbu. Až teraz som si uvedomil, že recepčná sa ma snažila zastaviť, už keď som okolo nej kráčal prvýkrát. S úsmevom mi bez slova podala žltý papierik s telefónnym číslom a ďalšie dva s odkazom, ktorý mi volajúci nechal.
"Ten pán vás už čaká na poschodí. Vravel, že má čas a nechcel sa nechať odhovoriť."
Prikývol som.
"Druhý pán sa tu zastaví neskôr."
Druhý pán nemusí chodiť vôbec.
Otočil som sa k schodisku a rýchlo vybehol na poschodie. Vlastne to bola tá časť budovy, kde sa konali skupinové sedenia. Boli tam tri samostatné sály, v ktorých bol uložený rovnaký počet skladacích stoličiek, stôl a identické kávovary, aby si pacienti mohli dopriať teplý nápoj v nechutnom plastovom pohári. Chodba slúžila ako čakáreň a bol z nej výhľad na parkovisko pred budovou. Pod oknami bol rad plastových stoličiek a na jednej z nich na mňa čakal môj prvý sobotňajší pacient.
Nick sedel, lakťami sa opieral o kolená a jednou nohou nervózne klopkal po zemi. Keď ma zaregistroval, vyskočil na nohy, akoby ho niekto pichol do zadku...
To možno nebolo najvhodnejšie prirovnanie.
"Prepáč, že ťa otravujem, ale potreboval som sa s tebou stretnúť," vypľul na jeden výdych a vybral sa mojím smerom. "Chcem sa ti ospravedlniť za to, ako som sa včera správal."
"Ako idiot," odvetil som. "Ale je to pochopiteľné. Zdá sa, že sa nevieš preniesť cez váš malý vekový rozdiel-"
"To je druhá vec, o ktorej sa s tebou chcem porozprávať," povedal rýchlo a prerušil ma. "Ak nemáš čas teraz, objednám sa na recepcii. Len potrebujem... zišla by sa mi rada. Veď vieš," mrmlal a koktal a zdalo sa mi, že znervóznel ešte viac. "Ja viem, že párová poradňa nie je tvoja vec, ale si zrejme jediný, kto mi bude vedieť pomôcť."
"Preboha," vydýchol som dramaticky. "Je Ricky tehotný?"
"Ty si kus kreténa. Nemal som sem vôbec chodiť," odvrkol. "Vieš ty vôbec, ako funguje ľudské telo? Mužské telo? Môžem ti opísať, ako to vyzerá, ak si zvedavý - pohlavný styk medzi dvoma mužmi-"
"Nie!" zastavil som ho, zhrozený, že sa o tom vôbec chystal rozprávať. "Do riti, ja nepotrebujem vedieť, kam čo strkáš!"
"Presne tam, kam si teraz povedal," uškrnul sa.
Toto mi dnes chýbalo. Homosexuálne vtipy.
"Mal som ťa radšej, keď si sa len mračil a triasol vždy, keď si ma uvidel," zamrmlal som a vykročil k posledným dverám na chodbe. Pustil som ho do svojej malej kancelárie a rukou mu naznačil, aby si sadol na kreslo oproti môjmu stolu. "Mám tu bordel, ale je mi jedno, či ti to vadí."
"Galantný ako vždy," zasmial sa. "Ale aby som sa vrátil k téme. Je mi ľúto, čo som ti povedal. Že som ti do hlavy nasadil chrobáka ohľadom Anny, keď to vôbec nebola pravda-"
"Vlastne si možno pravdu mal," prerušil som ho a sadol si na svoju stoličku. Nick prekvapene nadvihol obočie. "Šiel som za ňou a stretol som sa u nej s Lucasom."
Nick rýchlo prikývol. "Viem, Anna mi volala a kričala na mňa. Povedala mi, že medzi ňou a Lucasom nič nie je, lenže ty si si to tiež nedal vysvetliť."
Trhane som sa nadýchol. "Mám pocit, že už sme si to vyriešili," usmial som sa naňho. "Ospravedlnenie prijaté, môžeme prejsť k tej druhej veci."
"Radšej by som sa venoval viac Anne."
"Radšej by som za toto sedenie bral peniaze, ale budem dobrý priateľ a nechám ťa odísť s dobrou radou zadarmo."
Nick uznanlivo prikývol. Dlane si utrel do nohavíc a obzeral sa okolo seba. "Ricky si myslí, že sa s tebou mám porozprávať. A možno má pravdu. Máta ma predstava a vedomie toho, že predo mnou mal vzťah s dievčaťom a to nechal kvôli mne. Desím sa toho, že to je iba jeho pobláznenie a ja som ho o niečo okradol."
"O čo si myslíš, že si ho okradol?" spýtal som sa. "V každom prípade bolo to rozhodnutie na ňom, nie? Nenútil si ho do ničoho a nechcel si od neho, aby sa rozišiel s priateľkou."
Pokrútil hlavou. "Celé to bolo... zvláštne. Priznávam, že som sám o sebe nevedel, pokiaľ som sa nestretol s ním. Vtedy som o sebe začal pochybovať, pretože som zažil to, čo som pri žiadnom dievčati nezažil."
O tom som vôbec nepochyboval.
"Spoznal som ho, keď bol vo vzťahu," pokračoval. "Vznikalo medzi nami zvláštne napätie vždy, keď sme zostali sami, až sa raz stalo, že preskočila iskra-"
"Túto časť by som rád vynechal," povedal som rýchlo. "Nič v zlom, Nick, ale určité veci nechcem počuť z prvej ruky."
"Ide o to, že má len osemnásť. Je odo mňa mladší a práve končí strednú školu. Mohol experimentovať počas celej vysokej školy a ja som ho pripravil o niekoľko mesiacov života, kedy mohol spoznávať sám seba-"
"Snažíš sa ho presvedčiť, aby spoznával sám seba, hoci ty si si na sto percent istý svojou orientáciou po prvom atraktívnom chlapcovi, ktorý sa ti zvrtne okolo zadku?"
Nick sa na mňa zadíval s kamenným výrazom na tvári. "Veľmi biedny výber slov, Holden."
"Pýtam sa ťa," pokračoval som, akoby nič nepovedal, "či nie je trochu prehnané sa takto správať k priateľovi, ak si sa ty neriadil tým, čo sa mu snažíš poradiť."
Zahryzol si do pery a chvíľu vyzeral, že tuho premýšľa. "Bol by si vo vzťahu s človekom, ak by si vedel, že mu to môže zničiť život?"
Bol by som?
Bol som. A dopadlo to tak, že... dopadlo to na hovno.
"Bol by si vo vzťahu s Annou a nedal jej na výber?"
"Dal som jej na výber," odvetil som. "A ona si vybrala. Dalo by a povedať, že sme si život ničili navzájom. V našom prípade bolo najlepšie, keď sme to ukončili. Ale ja a Anna sme samostatný prípad, podľa ktorého by sa nemal nikto riadiť. Ale ty a Ricky ste nový pár. Objavovanie samého seba, svojej identity a sexuality je veľký krok v živote každého človeka. Ty si si to celý život nepripúšťal a potom prišiel niekto, kto ťa presvedčil. Tak isto aj on. No nemôžeš od neho chcieť, aby si to premyslel predtým, ako to medzi vami začne byť vážne, keď si to sám neurobil. Vek v tomto nehrá žiadnu rolu, Nick. Ak príde v budúcnosti moment, kedy si poviete, že to nefunguje, budete to riešiť v budúcnosti. Teraz ale nemôžeš chcieť od iného človeka, aby prehodnotil samého seba."
"Čo ak je to skutočne chyba?"
"Ver mi," zasmial som sa, "ak by chcel dievča, nikdy by s tebou do postele nevliezol. A ak áno, po prvej akcii by si to rozmyslel."
Nick sa potichu zasmial. "Si tým znechutený?"
"Nie," pokrúti som hlavou. "Len si snažím nepredstavovať, že som v tej situácii ja. Bolí ma aj to, čo by ma nikdy bolieť nemalo."
Tentokrát sa rozosmial nahlas a vyzeral, že z neho nervozita úplne vyprchala. "Bol by si ten hore, nič by ťa bolieť nemuselo."
"Vypadni, prosím ťa." Ukázal som na dvere a Nick sa so smiechom postavil zo stoličky. "Ešte ma dnes čaká jeden pacient a potrebujem zabudnúť na to, čo si mi tu práve povedal."