DARK SOUL

39

Cestovali sme nejakú chvíľu. Môže to byť taká pol hodina ale aj viac. O čase nemám vôbec prehľad. Míňame nejaké lúky a razíme si cestu po prázdnej diaľnici. Reed sa sústredí na šoférovanie a ja zas na okolitý svet. Pomaly sa stmieva a slnko zachviľu zapadne. A mňa akoby automaticky bralo na spanie. Aj keď som donedávna spala až až. 

,,Kľudne si pospí. Pôjdeme ešte dlho,"  pozrela som sa jeho smerom a študovala jeho črty tváre. Číta mi myšlienky alebo to len tak náhodou povedal? Nevyznám sa v ňom.

,,Deje sa niečo?" mierne znervóznel a uhol mi pohľadom. 

,,Čítaš mi myšlienky?" nadvihla som jedno z mojich obočí a upriamovala na neho môj pohľad. 

,,To by som si už nedovolil. Máš právo na súkromie. Len vyzeráš, že ešte potrebuješ spánok," tienidlo som si stiahla a na mňa vykukol môj vlastný odraz v zabudovanom zrkadielku. Mal pravdu mierne kruhy mi stále svietili pod očami a k tomu ešte ten príšerný obväz okolo hlavy.

,,Čo to akože robíš?" zareagoval hneď keď som si môj spomínaný obväz dávala okolo hlavy dole. Nič som na to nepovedala. Urobila som si pohodlie a snažila upadnúť do polospánku. 

Strhla som sa na hlas. Na Reedov prenikavý a dominantný hlas. Keď som si všimla v akej polohe som, zacítili moje líca mierne začervenanie. Moje telo sa narovnalo a opäť oprelo do mäkkej sedačky auta. Pohľadom som vyhľadala dotyčnú osobu a z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že je dosť znudený, podráždený a trochu už aj unavený. S niekym volal a nebol moc z toho nadšený. Pozrel sa na mňa a perami naznačil že volá Lucas. A ja som hneď pochopila. Určite mu vola iba z jedného dôvodu.  Pretočil očami a obaja sme presunuli pohľad na mesto zahalené to miernej tmy, pohltené svetlami a už hustejšou premávkou. Nadchla som sa pre túto krásu a nemohla obdivovať obraz mesta predomnou. 

,,Už sme tu?" otázka vyšla zo mňa keď dovolal s Lucasom.   

,,Tak nejak," rádio bolo zapnuté no bolo potichu až sa čudujem že som niečo počula. Musel si ho pustiť keď som spala. Čo ma doviedlo k myšlienke prečo vlastne volal jeho brat. 

,,Čo od teba chcel?" oči z cesty nespúšťal a myslela som si najprv že moju otázku bude ignorovať a neodpovie. 

,,Hovoril že si zmizla," krátko sa zasmial a pokrútil hlavou na čo jeho vlasy sa pohli. 

,,Začal stresovať že dovolil aby si odišla z nenemocničného krídla a už si niekde uprchla. Keby si ho počula ako znel. Bol priam zúfali a priznal svoju chybu," ďalej sa smial a pozeral na cestu. Ešte som ho takéhoto nevidela. Uvoľnení a úprimný k tomu všetkému ešte pridal jeho smiech, ktorý je celkom nákazlivý. Moje kútiky pier sa postupne začali dvíhať do úsmevu. 

,,Povedal si mu pravdu?" opatrne som sa opýtala. 

,,Samozrejme veď by sa zbláznil a on? Podľa mňa by dal po tebe pátranie a zavolal by policajtov aby hľadali dievča, ktoré je vlastne mŕtve," pokrútil hlavou. A vtedy mi to došlo. Pre všetkých som mŕtva a aj pre otca. Tovie čo je s mojou sestrou je už pri mame alebo je bojovníčka? Mala som vôbec kamarátov ktorí ma hľadali? 

,,Hej si v pohode?" povedala by som že áno ale chcem byť úprimná. Na dnešný deň som až moc klamala.

,,Neviem," poklesol mu mierny úsmev ktorý sa stále vyhrieval na jeho tvári. Dočerta mala som povedať že sa nič nedeje. 

,,Pozri neviem či bol dobrý nápad ťa tu sem dostať. Vieš tvoj otec a všetci doktori vedia, že si mŕtva. Buď ho budú brať ako väčšieho psychopata aj s políciou alebo budeme mať problémy s tým, že som utajil veľkú pravdu o tom, že si živá," úprimne sa mi zveril. Má pravdu každý si myslí, že som mŕtva nemôžem tam s ním len tak napochodovať. Ale nechcem sa vrátiť späť s pocitom že som tu bola zbytočná a išla som tu nadarmo.