2

3.5K 154 0
                                    

Prešlo niekoľko minút, hodín a ja som sa nanovo začala nudiť. Dievča vo vedľajšej "cele" ma už ďalej neotravovalo. Videla, že sa s ňou nechcem baviť. Nejaké dievčatá tu kecali. Nejak ma tie keci nezaujímali. Ale kedže som sa začala nudiť a nemala som čo na práci tak som ich začala počúvať.

,,Ako dlho tu ešte budeme?" ah sračky. Mala by som si niečo vymyslieť je tu nudaa. Skúsila som sa postaviť a tentoraz sa mi to aj podarilo. Zrazu nastalo ticho. Všetky oči padli na mňa. Snažila som sa ich nevšímať. Podišla som k oknu. Nič také zaujímavé som nevidela. Videla som les. Obrovský a rozsiahly. Keď som sa chcela vrátiť tak som ja a aj ostatné dievčatá započuli zvuk. Zvuk kľúča. Dvere do tejto veľkej väznice sa otvorili. Všetky hlavy sa otočili na veľké železné dvere.
,,Dievčence nesiem vám obed. Dúfam, že si dáte. " povedal nejaký človek. Podľa hlasu bolo počuť, že je to chlap. Približoval sa a dával každému dievčaťu niečo. A nakoniec podišiel ku mojej cele. Už som sedela. V ruke mal chlieb a plastové jednorazové poháre. V jeho druhej ruke bola fľaša naplnená vodou. Nevyzeral, že by mi chcel dať ten chlieb a pohár vody.
,,Ako sa voláš?" neodpovedala som. Pozrela som sa dole.
,,Nevieš hovoriť?" zasmial sa. Aj keď som vedela, že mu dochádza trpezlivosť. Zdvihla som hlavu a usmiala sa. Na chvíľu bol zaskočený, ale nedal to na sebe poznať. Otočil sa a pomaly odchádzal.
,,Ako chceš. Nemusíš jesť ani piť. Ja som ti dal na výber." povedal a už odišiel. Bol nasraný. Zostala tu akurát po ňom silná vôňa. Parfum, ktorý používa má určite rád. Inak by to s ním toľko neprehnal.
,,Čudujem sa že jej nič neurobil." šuškali si dievča.
,,Keby niektorá z nás toto urobila určite by sme dostali facku a aj päsťouka by sa nám ušla." ohovárajú ma. A ani sa to nesnažia skryť. Akoby sa za to ani nehanbia. Veď ani nie ako sa teraz na nich pozerám. Radšej som odvrátila hlavu. Dievča vo vedľajšej cele sa na mňa ľútostivo pozrelo. Ponúklo mi trochu z jej chleba. Zatriasla som hlavou na znak nesúhlasu.
,,Volám sa Rosalie. Kľudne ma volaj aj rose." prikývla som. Vzdychla si a ďalej sa venovala svojmu schému kúsku chleba. Všetky tu jedli a samozrejme ma ohovárali ďalej.
,,A vidíte čo má na sebe oblečené?" všetky pritakali až sa jedna ozvala.
,,Nie je to mužský kabát? " opýtalo sa jedno dievča.
,,Je to kabát Reeda. Či? " kabát koho? Až teraz som si všimla. Mala som oblečený čierny a veľmi dlhý kabát. Bol mi až pod kolená.
,,Volaj ho Pán Reed! Iba ja ho môžem volať menom! Keby že ťa počuje tak by ťa zmlátil. " neviem ako sa vola to dievča, ale už teraz ju nemám rada.

Otočila som sa im chrbtom a skrčila do klbka. Bolel ma celý žalúdok. Musím to vydržať iná cesta asi neexistuje. Po chvíli som už zaspala.

DARK SOULWhere stories live. Discover now