DARK SOUL

33

...Stále z pohľadu Reeda...

Na dvere niekto zaklopal. Konečne,  pomyslel som si v hlave lebo zdalo sa mi, že tomu doktorovi to trvalo príliš dlho. Išiel som mu hneď otvoriť. Stál tam so svojím čiernym kufríkom v ruke. Myslel som si, že bude viac oblečený do štýlu doktora. Mal iba na sebe obyčajné čierne rifle a tričko s tenkým jesenným kabátom. Priviedol som ho k posteli, kde ležala. 

,,Čo sa jej stalo?" spýtal sa.

,,Jeden upír ju odhodil ho police s knihami," prikývol a išiel ku nej bližšie. Vedel o upíroch. Celý svoj život ich študoval, potom sa nejakým zázrakom dostal tu a ošetruje upírov. Je to jeden z mala ľudí, ktorý sa v tomto vyzná. 

,,Bude v poriadku?" otočil jej jemne hlavu a pozrel na jej ranu. Od tej rany už bol celý vankúš od krvi.

,,Neviem, ale mala by byť. Vyzerá to iba na menši otras mozgu," dopovedal a mne jedno napadlo. 

,,Nestratí pamäť, že?" vyhŕkol som túto otázku na neho rýchlo. Otočil sa na mňa a zamračil sa.

,,Nemala, prečo?" 

,,Stratila pamäť. Našiel som ju a od vtedy nevie kto je," prikývol.

,,Tak v tom prípade to možné je. Mozog a pamäť to je dodnes záhada aj pre mňa. Možno bude zmätená a možno si chvíľku niečo nebude pamätať, ale silno pochybujem, že by ju úplne stratila,"  prikývol som. Išiel som za Lucasom a za Lucy. Určite čakajú na vysvetlenie. A tak som odišiel z izby a nechal, aby ju poriadne ošetril lekár.      

Ako som si myslel stáli pri schodoch. Teda iba Lucas, Lucy sedela a hlavu mala v rukách. Asi si to dáva aj celkom za vinu. 

,,Tak? Ako to s ňou vyzerá?"  otočil sa na mňa a hľadel ako som k ním pomaly kráčal. Lucy taktiež zdvihla na mňa pohlaď a čakala čo poviem.

,,Prežije," stručne som skonštatoval na čo som si od nich vyslúžil zamračené pohľady. 

,,Ďalej?" zasyčala na mňa Lucy.

,,Ahh neviem. Vraj slabší otras mozgu," 

,,Myslíš, že opäť stratí pamäť?" napadlo ho to isté čo mňa.

,,Doktor povedal, že môže byť maximálne iba zmätená. Bude v poriadku," upokojil som ich. Myslím, že im aj celkom odľahlo. Lucas odišiel do svojej momentálnej izby. Sadol som si k nej. Pozerala niekde pred seba. Bola ponorená do svojich myšlienok. Ako to viem? Jednoducho, keď je zamyslená má mierne pokrčené obočie a tvári sa neutrálne. 

,,Bude v poriadku," položil som ruku na jej chrbát a zrazu akoby sa prebrala. Jemné prikývla a položila si hlavu na moje rameno. Keď bola malá vždy to robila. Bolo jedno či bola smutná, unavená alebo vystrašená.  Pohladkal som ju po hlave a ona sa ešte viac uvoľnila.

,,Je to moja vina..." slabo povedala.

,,Nie, nie je. Nemôžeš za to. Ja som mal na ňu dávať pozor," venoval som jej povzbudivý úsmev.

,,Lenže kebyže za tebou neprídem a nerozptýlim ťa tak by sa to nestalo," 

,,Počuj, stalo sa to. Už to nevrátime," pobozkal som ju na vrch hlavy. Jemne sa usmiala a ďalej mala svoju hlavu na mojom ramene.

,,Kedy odchádzame?" opýtala sa zrazu čím prelomila ticho medzi nami.

,,Keď sa preberie,"  otvorili sa dvere a z nich vyšiel doktor. Obidvaja sme vstali a pozreli sa na neho. 

,,Ako je na tom?" opýtala sa ho Lucy.

,,Bude v poriadku. Len teraz si potrebuje oddýchnuť," prešiel okolo nás. Odišiel dole schodmi preč a opäť sme tu zostali sami. 

,,Choď si ľahnúť. Keby niečo tak ťa zavolám," prikývla a bez slova odišla tiež. Ja som sa tiež pobral do izby. 

Leží na posteli ako nejaká mŕtvola. Hlavu ma obviazanú. Je zrazu bledá, úplne stratila svoju farbu. Podišiel som ku nej a prikryl ju až ku krku. Zobral som si zelené kreslo z chodby a položil ho vedľa balkónových dverí. Myslel som si, že budem na ňu hľadieť až kým sa nepreberie. No nepočítal som s tým, že ma únava so mnou iné plány.