DARK SOUL

1

Zima. To je to čo má ako prvé napadlo. Neuveriteľná zima. A niečo chladive a tvrde podo mnou. Zem. Chladná zem podo mnou. Netuším kde som a prečo som tu. Nič si nepamätám. Bolí ma celé telo. Hlavne hlava. Bola som skrčene v klbku. Utíši to moju bolesť? Nie, ale aspoň sa cítim lepšie. Aj keď viem, že sa neuchránim.  Je mi strašná zima. Môj mozog na nič iné nemyslel. Je mi zima. Stále sa mi to prehrávalo v mojej mysli. Až mám pocit, že mi šiblo. Moje myšlienky zastavil zvuk. Zvuk topánok. Možno mi pomôže a možno je to ten človek, ktorý mi ublížil.  Dúfala som pre tu prvú možnosť.

,,Je tu menši problém. Ktorý je cítiť. Veľmi...takže švihaj." hovoril o mne? Ja som problém? No dobre, kebyže som na jeho mieste tiež by som to považovala za problém. Ale vážne povedal, že ma cíti? Ahh lem dúfam, že žiadny úchyl. Približoval sa. Pomaly a dával si načas. 

,,Si v pohode? Aj keď ta krv asi neznačí nič dobre." uchechol sa. Vôbec neviem čo mu je na tom smiešne. 

,, Povieš mi meno?" zas sa pýtal. Same otázky...Bolí ma z toho hlava. 

,,Hovor so mnou." skoro to vyznelo ako rozkaz. Ale nebol aj keby bol nič by to nezmenilo. Začal mu vibrovať mobil. 

,,No počúvam." je mi zima. Pomaly sa mi zatvárali oči. 

,,No tak..opováž sa ich zatvoriť. Lucas čo mám s ňou robiť?" počúvala som ako sa bavia. Teda hovoril s nejakým Lucasom. Hlas mal kľudný. Vôbec nebol vystrašený, že našiel dievča na zemi.

,,Fajn snáď sa nám na niečo hodí." stmievalo sa mi pred očami aj keď už dávno bola tma. Lampa, ktorá tu svietila sa pomaly tratila preč. Potom nastala čisto čistná tma. 

...

Prebúdzala som sa na nejakom mieste. Už to nebola tmavá ulička plná smeti.Bola to nejaká miestnosť. Mala som tu okienko. A podo mnou bol matrac. Ale nebola to krásna izba. Biele steny. A dokonca žiadny nábytok. Táto miestnosť sa ani izbou nedala nazvať. Bola to skôr väznica. Steny nahradili kovové mreže. Bolo tu počuť plač. Ženský alebo skôr dievčenský. Ani som sa im nečudovala aj ja by som plakala. Bolelo ma celé telo. Hneď som si chytila hlavu a objavila tam väčšiu chrastu. Trochu som sa chcela porozhliadať po miestnosti. Postavila som sa, ale nejak sa mi zatočila hlava a musela som si naspäť sadnúť. To že ma bolelo celé telo už som spomínala. Nedalo sa to tu vydržať. Sami hluk. Hluk? Nie to je iba plač. Mala som chuť pridať sa k ním.

,,Hej ty tam. Ako sa voláš? " ozvalo sa neďaleko mňa. Bolo to dievča v osemnástich rokov. Krátke vlasy. Farbu neviem. Bola tu na to veľká tma. Nič som jej nepovedala. A čo? Prepáč neviem ako sa volám. Pff každý si pamätá kto je. Ako dakedy žil. Čo všetko zažil, ale ja nie. Ja som iná. Ja som bola pohodena na ceste. Taka zničená hračka. To vie aký som mala ja život. Prečo som tam skončila na tej škaredej tmavej ulici? Mala som problémy? Možno raz sa to dozviem.