DARK SOUL

28

,,Útok zvieraťa?" opýtal sa s nadvihnutým obočím.

,,Áno ale vraj to nebolo zviera. Niečo zistila, ale neviem čo. Nepamätám si na ňu,"

,,Postupne si spomenieš. Len treba mať nádej," nádej...

,,Neverím že mi niečo také hovoríš práve ty," uškrnul sa a prehrabol si svoje tmavé vlasy.

,,Niekto to musel povedať. A teraz spi," otočil sa mi chrbtom a snažil sa zaspať. No mne sa už to nepodarí. 

Prevracala som sa v posteli. Nedalo mi to. Keď to nebol útok zvieraťa tak čo to bolo? Môže nejaký človek zabiť iného človeka? Môže ale keď každý hovoril o útoku zvieraťa tak to muselo byť zvláštne zranenie a veľmi veľké. Inak by to neoznačili za útok zvieraťa. Čo to sakra potom bolo? A prečo mi to vlastne mama hovorila? Veď som mohla mať tak desať a možno aj menej.

Až kým nevyšlo slnko som len tak ležala a ďalej premýšľala o matke. A keď vyšlo slnko tak som sa postavila na nohy. A zamierila si to k balkónu. Odtiahla som závesy a následne aj otvorila balkónové dvere. Za mnou bolo počuť mierne zakňučanie. Otočila som sa a pozrela na posteľ. Reed sa otočil a ruku si dal tak, aby mu slnko nesvietilo do očí. Jeho pohľad bol zamračený a obočie skrčené. 

,,Mohla by si to zatiahnuť?" milo som sa na neho usmiala. 

,,Nie. Je ráno treba už vstať," 

,,Ah veď je len šesť hodín. Si hrozná," Otočil sa naspäť a prikryl sa až po vlasy. Musela som sa zasmiať. Idiot. Každý boží deň raňajkuje, skoro už o siedmej a teraz sa sťažuje. Vyšla som na balkón a poobzerala sa. Vtáčiky tu lietali a nejaký ľudia boli už aj vonku a chystali nejaké stoly. Asi na ten večierok. Zrazu sa ma zmocnil pocit neistoty a neviem. Je mi čudne. Akoby ma niekto sledoval. Preskenovala som ešte raz celý pozemok až som natrafila na čierne oči. Ten pohľad...bol tak hrôzostrašný až ma striaslo. Radšej som sa vzdialila a odišla naspäť dovnútra. Neviem prečo ten človek na mňa tak hľadel. Možno mu iba išlo o to aby ma vystrašil. A musím povedať, že sa mu to aj celkom podarilo.

Keď som vošla dnu hneď som aj ten balkón zatvorila. Reed z poza paplónu vysunul hlavu a pozrel na mňa.
,,Vyzeráš akoby si videla ducha, "skonštatoval a skúmavo sa na mňa pozerá.
,,No povedzme že to čo som videla nebol duch," zasmial sa.
,,A čo si to potom videla? "
,,Ja neviem kašlime na to," pokrčil ramenami a zašiel do kúpeľne.

,,Počuj ja musím ísť niečo vybaviť. Zostaneš tu. Jasné?" čo i len vyšiel z kúpeľne a už začal hovoriť.
,,A čo mám akože robiť?"
,,Neviem. Dačo si určite nájdeš. Pripravuj sa na večierok alebo čo," s tými slovami aj hneď odišiel. Mala by som ísť asi prezliecť.

V tom ako som si vyberala veci som zbadala niečo. Bolo to červené. A ja som v ten moment neváhala a vytiahla to. Ako som si aj myslela tak to aj bolo. Kniha o upíroch, ktorú mám rozčítanú.

Členenie

Upír ako upír. Teda aspoň pre obyčajného človeka. Avšak my vieme, že to aký si upír je v našom svete dôležité.
Sú tu hlavné dva členenia. Narodený ako upír a potom je tu zmiešaná krv. Čiže premenený človek na upíra.
Zmiešaná krv je označenie iba pre premenených upírov. A ty sa rozdeľujú na elitných a padlých. Elitný vyzerajú ako obyčajný upír. Je taký istý ako každý iný. Elitný sú ty ktorí sa ako tak vedia správať no aj tak ich spoločnosť neprijíma. Predsa je to zmiešaná krv. Jedine čo pre nich môžeme my vysokopostavený, urobiť je len to že ich ako tak akceptujeme. Ale čo sa jedná o padlých je to obyčajná strata času sa s nimi o niečom baviť. Ich vzhľad je iný, taký rozdielny. Ich pleť je viac biela, čierne oči a nenávistný pohľad. Pohybujú sa rýchlo. Túžia iba zabíjať a aj tak vyzerajú. Naháňajú strach. Treba ich hneď zabiť. Keby sme pri nich čo i len na sekundu zaváhali mohli by nás zabiť. Padlý sú egoisti, nepoznajú priateľa a slovo ľudskosť im nič nehovorí. Majú potrebu zabíjať a ničiť všetko čo je okolo nich.
Bytosť, ktorá sa narodila ako upír nazývame...

,, Čo to čítaš?" vyrušil ma hlas. Zdvihla som pohľad a rýchlosťou svetla zatvorila knihu.

,,Ja? Ja...ja nič," podišiel ku mne a tu knihu mi vytrhol z rúk.

,,Túto veľmi dobre poznám. Z kadiaľ ju máš?" nasucho som iba preglgla. Asi je so mnou koniec.

,,No v knižnici. Zaujala ma," prezeral si tu knihu akoby ju dlho nevidel.

,,Tá kniha má cenu. A vôbec nemá čo robiť v rukách človeka, " sklopila som pohľad.

,,Otvor prvú stranu," ako som povedala tak aj urobil. Vytiahol fotografiu. A mohla som vidieť mierny úsmev?

,,Otec," ticho zašepkal a zavrel oči.

♥♥♥

Nová časť trošku kratšia, ale je nejaká. Dúfam že sa vám páči.