DARK SOUL

14

Aj keď mi to všetko bolo čudné, rozhodla som sa isť ešte spať. 

Sedím pri stole. Pred sebou mám tanier s jedným krajcom chleba.  Mala som ho namazaný s maslom a na tom džem. Oproti mne sedelo nejaké malé dievča. Mohlo mať 4 roky? Usmievala sa. Nedalo mi to a musela som sa tiež usmiať. Je krásna.Prišla ku nám nejaká žena a sadla si k stolu. Pohladila ma po vlasoch a usmiala sa. Neskôr prišiel niekto. Muž a mieril si to ku žene. Surovo ju chytil a strelil facku. Malé dievčatko sa rozplakalo.

,,Nerev Anabelle!" zakričal a išiel si sadnúť. Bolo mi z toho zle. Ako môže dvihnúť ruku na ženu? 

Zobudila som sa na to ako mi niečo buchlo pri okne. Opatrne som vstala z postele a išla sa pozrieť. Z vonkajšej časti okna, na parapete bol vtáčik. A zdalo sa že má niečo s krídlom. Asi mi narazil do okna. Keď som sa pozrela na záhradu. Boli tam nejaký ľudia a oberali plody zo stromov.  Slnko už vyšlo. Není možné, že by som tak dlho spala.  Keď som sa pozrela na svoje veľké hodiny neverila som vlastným očiam.  Je desať hodín. Obliekla som sa a išla von. Nezabudla som si zobrať zraneného vtáčika do rúk. Išla som poprvýkrát von. Po ceste som stretla koho iného ako Rose. Rýchlosťou blesku som ju pozdravila a utekala von. 

Neuveriteľný pocit. Povieva slabý vetrík. Čo spôsobilo že moje vlasy nezostali na mieste. Neviem sa vynadívať. Lavičky, ľudia ktorý sa zhovárajú a bavia. Vyzerám asi ako psychopat. Usmievam sa a držím v rukách vtáčika. Podišla som ku skupinke ľudí. 

,,Ahoj, teba som tu ešte nevidel." ozval sa ako prvý nejaký vysoký brunet. Mal asi tak dvadsať rokov?

,,Ahoj. Pomôžeš mi?" usmial sa a prikývol. Išli sme si sadnúť na lavičku. Nemohla som spustiť oči od toľkého výhľadu na záhradu. A keď som svoj pohľad premiestnila sa veľký dom až ma striaslo. Bol neuveriteľné veľký. Koľko tu musí byť miestnosti? A koľko tajných chodieb? 

,,A s čím ti mám pomôcť?" pohladkala som čierneho vtáčika v rukách. A ukázala som na neho.

,,Má zlomené krídlo. Chudáčik narazil mi do okna." prikývol, vzdychol a zobral si ho do rúk. Nič viac nič menej. 

,, To je náš Niko. A máš pravdu má ho zlomené." vstal a niekam odišiel. Nechápem. To tu fakt nikto není normálny? Ešte raz som sa zapozerala na celý dom. Čierna strecha krásne ladila. Keď som pohľadom skúmala všetky okná a každý detail na tejto nádhernej stavbe všimla som si ako Reed otvoril balkónové dvere a vyšiel na balkón nebol sám. Vysmiaty Lucas nesmel chýbať, ale ako ma náhle zbadal sa zaškeril ešte viac a poslal vzdušný bozk. Debil...Pohľad som presunula na pracujúcich ľudí. Vstala som a podišla ku ním. Neviem čo sa vo mne prebudilo ale chcela som sa aspoň na chvíľu zbaviť zlých myšlienok ktoré mi opäť smerovali k mojím snom/spomienkam. 

,,Zablúdila si dievča?" opýtala sa ma nejaká pracovníčka? Netuším kto to je ale je mladá. Môže mať tak dvadsaťdva ? 

,,Vyzerám tak?" nejaká mrcha.

,,Tak trochu. Tu máš košík a choď zbierať." nakázala mi ako moja šéfka. Zniekadiaľ ju poznám. A ešte je tak drzá že mi ten košík hodila do hlavy. 

,,Prosím nerozkazuj mi. Nemáš na to právo," povedala som a išla ku inému stromu. Zbierali sme jablká čo mi pripomína to že je asi už jeseň. 

,,A ty si kto? Si mladá štetka. Si úbohá. A počula som že podrážaš všetkým nohy. Nechcem ťa tu mať na očiach, padaj het radšej." usmiala sa a žmurkla. Krava. Položila som košík na zem a odišla. Nemá to význam. Nemá tu význam ostať tu. 

Vrátila som sa dnu. Bol tam Lucas. V športovom. 

,,Ideš niekde?" opýtala som sa. Skôr som to vypustila z úst ako som chcela. 

,,Idem behať. Pridáš sa?" rozžiarili sa mi oči. Je to dobrý nápad? 

,,Nič nehovor a choď sa obliecť." Prikývla som a už som sa ponáhľala do izby sa prezliecť. 

,,Hej, hej kde sa tak ponáhľaš? Chceš niekomu ublížiť?" ohh ešte ten mi tu chýbal. Môj úsmev poklesol, ale neriešila som ho a odišla do izby. 

Športové. Musím niečo športové nájsť. A rýchlo, aby si to Lucas nerozmyslel. Vybrala som si nejaké legíny s ružovým pruhom. Croptopovú mikinu, tenisky k tomu a už som sa vybrala za ním.  Po ceste som si zopla vlasy do copu. 

Keď som prišla akurát sa Lucas obúval. Takže som to stihla.

,,Už som si myslel že neprídeš," zasmiala som sa. 

,,Niekam idete?" ozval sa hlas za mnou. Ou nie.

,,Ideme behať."povedal Lucas a otvoril dvere. Išla som za ním. 

,,Dávajte pozor," ešte sa raz ozval pred tým ako mu Lucas pred tvárou zabuchol dvere.  Hrozí nám tu nebezpečenstvo?  

Dali sme si pár okružných jázd okolo nejakého jazera. Bolo nádherne. Skaly a stromy okolo neho. To je krásne.  A to sfarbenie. Nemohla som sa vynadívať.  Ale moc som nestíhala kedže Lucas moc rýchlo behal. Vždy som bola tak nejak tri až päť krokov od neho. Ledva som lapala po dychu. A on stále a stále nechcel zastaviť. 

Našťastie domov sme už iba kráčali. Lucas vyzeral dobre. Čo sa o mne povedať nemôže. Bola som spotená, mokrá a unavená. Už teraz ma boleli nohy a to neviem si predstaviť zajtrajšok. 

,,Aby si vedel už s tebou nikdy nejdem behať," povedala som a vkročila do domu. Hrozné. A samozrejme čas obeda. Skoro všetci tam jedli pri stole a mali priamy výhľad na mňa. Pripomínam na celú prepotenú a udychčanú.  

,,Počuj Lucas. Naozaj ste behali?" zasmial sa James. Debil.

,,Ty si minulú noc určite nebehal," odpovedal Reed. Wau pohybuje sa ako duch. 

,,Chodte sa prezliecť a príďte na obed. Musím niečo povedať," Lucas hneď išiel a takou rýchlosťou akoby teraz nebehal. Nasledovala som ho. 

Rýchlo som sa umyla a prezliekla. Snažila som sa čo najrýchlejšie. Aj keď myslím že meškám. Hodila som si na seba tričko, mikinu a išla som. Keď som prišla akurát si Lucas sadal. Čiže nejdem až tak neskoro.

,,Zajtra nás opustí Kate. A v piatok príde matka," pozrel na Lucasa. Načo ten si položil hlavu na stôl.

,,Prečo? Načo chce prísť?" zafučal a zúfalo pozrel na Reeda. Ktorý len nadvihol ramená na znak, že netuší nič viac. 

,,Počkať, prečo odchádza Kate?" vzdychol si Reed. 

,,Vysvetlím ti to neskôr.  Aj tak sa s tebou potrebujem porozprávať o nejakých veciach. A teba Sarah sa to týka tiež. Ty Sarah príď za pol hodinu. A ty za hodinku," ježíš to zas bude. Už teraz viem že to nedopadne dobre.