Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 44

Zobúdzam sa skoro ráno. Môže byť niečo po siedmej, vonku už je ale vidno a aj cez to, že som spala zrejme aj 9 hodín, nie som vyspatá.
Pozriem sa na telefón na stolíku a keď ho zapnem vybehne na mňa hneď niekoľko upozornení.

Hunter - Prepáč, že nemôžeš vidieť moju krásnu tváričku hneď z rána. O pol ôsmej je moja riť u teba. Milujem ťa.

Skontrolujem hodiny, 7:13. Len sa usmejem vediac, že tu čoskoro bude, síce ma mrzí, že som sa nezobudila vedľa neho, viem, že riešil niečo dôležité.

Neznáme číslo- Dúfam, že si v pohode príšerka. R

Ryker? Odkiaľ má sakra moje číslo? Viem, že rozhodne ho nehľadal dlho a možno ho má od Huntera ale aj tak ma desilo to ako o mne zrazu všetko všetci vedia.

Melody - Mrzí ma to. Môžeš mi zavolať?

Povzdychla som si a aj cez to, že jej to bolo ľúto nemohla som ju z toho obviniť.
Nebola to jej chyba.
Rýchlo som napísala Melody, že večer za ňou prídem a porozprávame sa.
Aj keď som vedele, že pravdepodobne pôjdeme do baru rozhovor to bude naozaj krátky.

Rykerovi som napísala, že som v pohode, a že ďakujem a Hunterovi som neodpisovala.
Vedela som, že o chvíľu príde a nechcela som ho rušiť ak šoféroval a preto som sa len v tichosti vybrala preč z izby hľadajúc kuchyňu.

„Ou prepáč ja." Zasekla som sa sledujúc Riu ako stojí v chladničke. Mala na sebe vyťahané biele tričko. Páčilo sa mi, že sme sa obe zladili.

„Za čo sa ospravedlňuješ kočka?" Zasmiala sa a zatvorila chladničku.
„Ja nevedela som, že tu si a správam sa tu ako doma navyše ani nie som vhodne oblečená."
Vlastne som mala na sebe len spodné prádlo a Hunterove tričko.
Ria len mávla rukou a sadla si za stôl.

„Vieš variť?" Chabo som prikývla na čo sa na jej tvári zjavil obrovský úsmev.
Celý Hunter.

„Však mi niečo urobíš, pekne prosím." Nahodila psí kukuč. Presne ako jej brat.
„Jasné." Zasmiala som sa vyberajúc z chladničky suroviny.

„Bývaš tu s rodičmi?" Letmo sa na ňu pozriem a vidim ako záporne pokrúti hlavou.
„Bol to dom mojich rodičov ale keď sa odsťahoval Hunter uvedomili si, že už tu nechcú byť a odsťahovali sa. Pretože to brali ako dom, v ktorom nás vychovávali." Mykla plecami nad čím som prikývla.
Kebyže mám takýto dom a mala by som ho upratovať sama.
Zbláznila by som sa.
Aj keď pravdepodobne tu niečo také nehrozí.

„Aký bol Hunter brat? Myslím, keď bol malý." Opýtam sa pomaly pripravujúc omeletu a na druhej panvici mäso nevediac, či je správna chvíľa na túto tému.

„Možno si myslíš, že pri tebe je dokonalý. Ale išiel v šľapajach nášho otca. Nikdy nebol dobrý brat, ale záleží od uhla pohľadu. Ja som ho nemala rada."

„Ako to myslíš?"

„Ver mi, že to radšej nechceš vedieť." Ozve sa spoza mňa hrubý hlas, ktorý patrí len jedinej osobe.
Ryker