Bezcitný hráč 26

5.1K 181 9
                                    

„Chápem to. Bola som s tvojim otcom nedávno a prišiel mi ako naozaj dobrý človek ale..."  Prehovorím potichu zatiaľ čo si ma pritiahne bližšie ku sebe a ja stuhnem pod jeho dotykom. Je správny čas mu povedať, že vlastne neviem čo všetko ku nemu cítim? Alebo to, že ja nemám v pláne predstaviť ho mojej rodine? 

„Aj keď po tom čo si si o ňom čítala na internete si pochybovala či je dobrý človek však? Alebo naša rodina." Zasmial sa no vedela som, že má pravdu rovnako ako to vedel aj on o mne.
Nemôžem mu klamať, nie v tomto. 

„Nebolo by to to, že by som sa ho bála. Skôr..." Snažila som sa prísť na to slovo, čo vo mne opisoval jeho otec, no vtedy nado mňa vyhupol Hunter a rukami sa opieral o lakte vedľa mojej hlavy, venujúc mi tak široký úsmev, ktorý odhaľoval rad bielych zubov.

„Rešpekt?" Zavrčal a spojil naše pery. Rukou na mojom krku na slabo ťahal ku sebe.
„Zlez zo mňa ty balvan. Keďže si mi zrušil dovolenku musím sa baliť." Urazene si povzdychol a prevalil sa opäť vedľa mňa.

„Viem... Pozri, kľudne si môžeme niekedy urobiť vlastnú dovolenku len. Naozaj je pre mňa dôležité aby si so mnou odišla domov. Ak som aj mal nejaké... úlety, nebolo to nič vážne alebo trvalé. Už len to, že sa s tebou riešim viac, ako deň je pre mňa divné. A ty to určite tak neberieš ale pre mňa je toto ako adrenalín."

Prikývnem chabo nevediac, čo viac mu mám povedať.
Miluje ma?
Mám toto brať tak, že ma miluje?
Predsa len je to pre mňa veľa informácií.
„Ale baliť sa môžeš aj zajtra, to stihneš." Povie ako keby nič a  provokatívne žmurkne.

„Tak to v žiadnom prípade. Videl si koľko tu mám vecí pán múdry? Dneska si pobalím veci, aspoň polovicu z toho a zajtra si to tu posledný krát užijem." Prehovorím presvedčivo nad čím sa len on zasmeje.

„Kde je vlastne Melody?" Opýta sa po chvíli kedy len tak vedľa seba ležíme. „Išla niekde so svojím frajerom. Myslím, že na pláž." Myknem plecami vediac, že s najväčšou pravdepodobnosťou už nie sú na pláži.

„Ty nechceš niekam ísť?" Pozriem sa na Huntera no pokrútim hlavou.
Nechcem. Mám hlavu plnú Huntera, nevyslovench citov a všetkého okolo.

„Neviem či mám chuť niekam ísť." Poviem úprimne, musím sa baliť a na zábavu teraz nemám ani len chuť. Mala by som sa pravdepodobne začať baliť pretože inak to už neurobí.

„Ale dúfam, že večeru so mnou neodmietneš." Šokovane sa zamračím, a on mi okamžite brnkne do nosa.
Usmial sa na mňa nad čím som len pokrútila hlavou, oprela sa o jeho hruď a privrela oči od únavy...

„Prisahám, že ak sa nezobudíš, vyplieskam ťa." Cítila som dotyk na mojom pleci no o chvíľu ho vystriedal chlad.
Nespokojne som sa zamračila a pritiahla si podvedome perinu bližšie ku tvári.

„Pravá alebo ľavá?" Zašomrem pomaly zatiaľ čo sa snažím otvoriť oči a ako tak sa prebrať.

„Čo?" Neviem či sa pýta na otázku alebo sa pýta sám seba či som naozaj hore no keďže som až príliš unavená nemám chuť to riešiť.

„Pýtala som sa či chceš dostať pravou alebo ľavou." Vysvetlím keď sa po chvíli posadím a zistím, že je za oknami už tma.

„Kočka. Jediný kto tu koho bude biť, som ja." Pretočím očami a otočím sa na chrbát, sledujúc jeho spokojnú tváričku.

„Iný by bol spokojný, že ma má v posteli." Urazene sa chytím za srdce pri mojich slovách a zhíknem keď ma buchne po odhalenom stehne, ktoré si okamžite pošúcham. 

„Hlúpy somár veď už idem." Zašomrem a pomaly sa vykrútiac z postele, hľadám oblečenie v skrinke. 

„Váž slová zlatko." Zakričí na mňa pred tým než počujem buchnutie dverí a krik Melody.

Bezcitný hráčWhere stories live. Discover now