Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 25

„To je idiot!" Vykríknem Melody, keď prídeme do jej izby a ja pretočím očami.
Ak by nebolo nej, neberiem to až na takú veľkú váhu. Ale pri nej sa nedalo nič brať ľahko. 

„Chlapi." Myknem plecami no vo vnútri prežívam vojnu pocitov, ktoré sa so sebou bijú.
Na jednej strane nechcem pôsobiť ako stíhačka, šialená frajerka a neviem čo všetko, na druhej strane, keďže poznám jeho prácu, mám logicky obavy.

Melody sa pozrie na svoj telefón, ktorý začne vibrovať, tvár jej pretne široký úsmev a ja sa znechutene zamračím.
Donedávna jej spôsobovali iné vibrovacie hračky radosť.
„Och ja neviem či mám teraz čas." Opatrne sa pozrie na mňa no hneď keď zistím, kto by jej asi volal len prikývnem a venujem jej široký úsmev.
Nech si to užije, kým to má.

„Tak teda o polhodinu na pláži dobre? Budem čakať tam kde minule." Hovorí sa, že keď je človek zamilovaný je pekný omnoho viac, ako normálne.
A mám pocit, že je to pravda, keď ju teraz vidím predo mnou.
Žiari tak, ako síce vždy ale tentoraz je to iné. 

A Hunter je stále rovnako pekný takže, pri ňom veľmi nemôžem súdiť tento fakt.

„Ostaň tu. Nedvíhaj mu ani nepíš nič. Nech chlapec vie, že urobil chybu jasné? Síce nevieme o čo ide, never mu. Ďakujem." S týmito slovami  odchádza preč za svojím chlapcom a ja sa len znudene začnem prechádzať po izbe, nevediac, čo mám robiť.

Keď ale viem, že to nevydržím takto navždy zoberiem si telefón a kartu odchádzajúc preč z jej bytu. 
Dvere za sebou len zabuchnem na čo sa ozve hlas zamknutia. Prebehnem cez chodbu ku dverám od môjho bytu a kartou rýchlo odomknem dvere.

„Hunter?" Ozvem sa do ticha izby pred tým než ho uvidím ležať na posteli bez trička s telefónom v ruke. Venuje mi prázdny pohľad, kútik jeho úst sa jemne zodvihne a ja vtedy cítim úľavu. 

„Poď ku mne." Hlas má normálny. Nevyzerá, že by si hneval alebo, že by sa trápil a to je fajn.
Preto nedbajúc na Melody, ktorá mi opakovala aby som nešla za ním ani mu neodpúšťala, vykročím ku nemu. Pretože, srať na Melody.
Kvôli nemu som v tomto celom, chcem byť šťastná nie depkárčiť. 

„Ria... Dievča v bare, je moja sestra. Prišla len kvôli tomu aby mi povedala, že moja mama nás pozvala na večeru, ktorú bohužiaľ nemôžem odmietnuť, pretože. Pretože moju mamu nechcem nahnevať. A mám pocit, že asi vieš, kto je moja mama a otec." Nechápavo počúvam čo hovorí, zatiaľ čo si dávam dve a dve dokopy.
Nemám dôvod neveriť mu, no i cez to nechápem, čo s tým mám spoločné ja. 
Prečo ma pozvala na večeru?

„Kebyže mi napíše mal by som výhovorku, že mi správa neprišla alebo čokoľvek. Preto sem prišla. Na pozajtra odchádzame."
Zarazím sa a ostanem sledovať jeho kamennú tvár.

A čo Melody? A vôbec nie je priskoro na zoznamovanie sa s rodičmi?
A hlavne s kriminálnym rodičom? Neodsudzujem ale nechcem zomrieť. A keď sa ma opýtajú kde sme sa spoznali, bola som na oslave v... Došľaka.

„Nemám na výber As... Mrzí ma to jasné? Ale moja mama je až príliš šťastná na to aby som to zrušil. Bohužiaľ už nemám na výber keď o tebe vedia."