Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 24

Hunter

„Takže to bola tvoja frajerka?" Opýtala sa ma Ria keď Melody aj Astrid odišli. Nečakal som, že sa tu nezdržia no to, že odišli, mi len viac hralo do kariet.
„Áno. Som rád, že si ju mohla spoznať." Prikývnem zatiaľ čo som sa podvedome usmial.

„Musím uznať, že máš vkus Hunter. No to sa o nej povedať nedá, chudina, možno je trochu slepá keď si začala s tebou nie?" Venovala mi smutný pohľad a ja som pretočil očami.
Čo som vlastne od nej mohol čakať. 

„Možno to po prvý krát v živote bude niečo vážne, neviem." Mykol som plecami, keďže som si sám nebol istý, čo je medzi mnou a ňou. 
No dúfal som, že to bude vážne.

„Keď mi otec povedal, že si zamilovaný vysmiala som ho pretože som neverila, že by to bola pravda ale teraz keď ťa vidím, vyzeráš tak inak. Ale hovorí sa, že ľudia keď sú zamilovaný sú krajší vieš? A ty si stále rovnako škaredý."  Hovorila niečo? Nechápavo som si prezrel jej kamennú tvár nevediac, či niečo povedala alebo sa mi to len zdalo.

„Počúvaš ma vôbec?" Až vtedy som si uvedomil, že som naozaj niekde inde v myšlienkach a nepočúvam ju. 
S

uper.

„Prepáč , myslel som na ňu." Vtedy sa Ria doširoka usmiala a ja som nad ňou pokrútil hlavou.
Myslel som na sex, na jej vzdychanie a na jej ruky na mojom tele, nie na neviem aké romantické somariny. 

„Ty zamilované hovno!" Vykríkla a takmer všetci sa okamžite pozreli na nás nad čím som pretočil očami. Tam kde je ona tam musí byť rozruch.

„Prečo si ju vlastne nechal odísť? Nehovorím,  že by mi to vadilo, aj keď by som sa s ňou veľmi rada zoznámila ale chápeš."  Len som mykol plecami nevediac, čo všetko jej môžem a nemôžem povedať. 

„Tajný plán." Ria pretočila očami a postavila sa čo som bral ako znamenie a postavil sa tiež.
Koniec koncov som jej už viac nemal čo povedať.

„Nezabudni ale kvôli čomu som prišla. Nemám v pláne sa tu zdržať dlho preto ti radím vyriešiť si to čo najskôr. Na pozajtra odchádzame spolu a ver mi, že sa budem hnevať ak neprídeš. Netrepala som sa sem ako sprostá kvôli tebe." Zvážnela a podala mi čiernu obálku, na ktorej bolo malým bielym písmom S. 

„Všetko mám zariadené, nemusíš sa báť. Ak by som vedel, že sem pôjdem tak by som ti dal vedieť skôr." Venovala mi pohľad, ktorý som za tie roky dosť dobre poznal a len som sa zasmial vediac, že raz a zas odo mňa závisí všetko.

„Ak neprídeš, nebudeš mať problémy len so mnou Hunter. Dobre vieš, že toto je vec ktorú nechcem riešiť a aj cez to som tu skôr ako ktokoľvek iný."  Prikývol som, vyprevadil ju pred bar na blízke parkovisko a  čakal som kým nenastúpi do taxíka, ktorý ju mal odviesť do hotela, ktorý bol našťastie dosť ďaleko od toho nášho.

Hunter- O všetkom viem. Prídem domov.

Tak, koniec zábavy...