Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 12

„Ako to, že ste všade spolu?" Zasmejem sa keď si sadám do jeho drahého auta no tentokrát dopredu. Páni. Možno ak by som si začala z jeho auta kradnúť nejaké drobnosti, do týždňa by som bola milionár.

„Sme kamaráti Astrid." Pretočím očami a potlačím myšlienku o tom, že sú najlepší kamaráti.
Ale zrejme je pre chlapcov trápne a príliš láskyplné nazývať sa najlepšími kamarátmi.

„Vezmeš ma domov?" Opýtam sa s nezáujmom.
V tejto chvíli mi je jedno kam pôjdeme.
Alkohol v mojej krvi síce neprekročil limit no už teraz cítim, že ma bolí hlava a som unavená.

Och došľaka nezaplatila som.

„Myslím, že nie. Neposlúchala si ma, bola si drzá a tvoje správanie sa mi nepáči." Prikývnem no potom sa zamračím vediac kam to mieri. „Chcem ísť domov Hunter." Poviem ako dieťa nad čím sa zasmeje no potom zvážnie.

„Nie. Tvoj zadok patrí vedľa mňa a presne dneska mám chuť aby si ležala vedľa mňa. Takže bez akýchkoľvek protestov, ideme ku mne." Len myknem plecami, zapriem sa viac do pohodlného sedadla a privriem oči.

V hlave mi príšerné duní, počujem slabú hudbu, ktorá síce nepochádza z rádia no je v aute.
Mám pocit, že čoskoro zaspím no niečo mi v tom bráni.

„Vieš, že máš celkom pekného kamaráta?" Prehodím len tak, aj cez to, že viem že Hunter je krajší a viac mužnejší tak to poviem.
Faktom je, že Hunter ma priťahuje viac.
Dopekla.
Niečo vo mne ma jednoducho láka mu urobiť nervy, neviem či alkohol no kľudne ho môžem obviniť.
Prečo som vlastne išla dneska piť?
Ach samozrejme. Kvôli Hunterovi.

Bože aké je pekné sa na neho vyhovárať.

„Rob mi nervy Astrid a ver mi, že si týždeň nesadneš." Zavrčí, stisne sánku a jeho oči potemnejú. Jemne sa zasmejem a mám chuť dotknúť sa ho.

„Uuu ideme sa vyhrážať? To ti ide." Keď sa zasmeje cítim, že sa atmosféra uvoľnila.
„Ak sa ti to nepáči môžem robiť veci, nie len hovoriť prázdne slová." Na chvíľu po mne šibne pohľadom v ktorom sú ohníky radosti a ja okamžite stíchnem a začínam chápať v akej som situácii.
Som mierne opitá a pravdepodobne každú chvíľu budem pri ňom doma.

„Vieš o tom, že keď sa bojíš vyzeráš zlato?" Vieš o tom, že používaš trápne baliace hlášky z čias keď som bola decko?

„Och." To je jediné čo zo mňa tentokrát vyjde no v hlave mám priveľa myšlienok a panikárim.
Začnem opäť vnímať až vtedy, keď sledujem v spätnom zrkadle mesto ktoré sa nám stráca z dohľadu.

„Unesieš ma do lesa a zabiješ?" Prehovorím po chvíli aj keď viem, že by to bolo málo pravdepodobné nevylučujem túto možnosť.

„Prišla si na moje plány." Ťažko povzdychne a zakrúti hlavou.
Keď sa pred nami rozprestrie obrovská brána, ktorá sa pred autom otvorí a mi vstúpime na obrovský pozemok, začnem pochybovať o tom, že tento človek zarába len v nejakom bordeli.

Toto si normálny smrteľník proste dovoliť nemôže
Hunter zastane pred dverami tohto obrovského domu a ja zaváham.
Alebo to mám volať sídlo?
Kľudne by som to nazvala prezidentský palác sakra.
Z mojich myšlienok ma vytrhne až Hunter ktorý mi otvorí dvere .

„Vidíš? Romantické gesto." Široko sa na mňa usmeje, zatiaľ čo ja prehltnem nepríjemnú slinu.
Naozaj mi nechcem pokaziť jeho veľkolepé gesto tým, že ho ogrciam.

„Úprimne si jediné dievča ktoré sem vkročí okrem upratovačiek a mami." Zasmeje sa a otvorí mi dvere.
Wau, a to ma má utešiť alebo čo?
Prečo som vlastne tu doriti?!

„Poď. Potrebujem sa vyspať a ty tiež." Jemne ma chytí za ruku a ťahá  do domu.
Nestíham si to ani obzerať keďže ma hneď vedie po schodoch hore.

„Mam toto brať ako ospravedlnenie?" Prehovorím zatiaľ čo on otvorí dvere od obrovskej izby, ktorá je snáď taká veľká ako moja obývačka a izba zároveň.

Slabo vnímam to ako môj telefón zbesilo vyzváňa no nakoniec stíchne. Myslím, že zvonil aj v aute na ceste sem.

„Ber to ako len chceš." Mykne plecami a keď sa zvalím na jeho posteľ zakňučím od toho príjemného pocitu. Došľaka ak som si doteraz myslela, že žijem v luxuse, tak potom neviem čo je toto.

Izbou sa ale znovu rozozvoní môj telefón, ktorý mám stále v bunde na sebe. Zavrčím a keď ho konečne nájdem v jednom z vreciek zodvihnem.

„Ležím v posteli tvojho šéfa ty hlúpa koza." Poviem ako prvé a keď počujem ako dievča na druhej strane zalapá po dychu zasmejem sa.

„Nič nebolo krava. Zatiaľ." Všimnem si Hunterov pohľad, ktorým ma skenuje a pomaly ku mne kráča.

„Čo nie je môže byť." Žmurkne na mňa a úplne ignorujem Melody, ktorá mi nadáva do telefónu kým sa neozve pípanie a ja sa nechápavo pozriem na telefón.

„Pozri pán dokonalý. Chcem spať a ako si hovoril pred chvíľou aj ty. Takže čo tak ukľudniť tvoju chuť po sexe so mnou?"
Zafuní ako ranené zviera a srdcervúco padne vedľa mňa na posteľ.

„Prečo?" Zasmejem sa, nakloním sa ku nemu a postrapatím mu vlasy.
„Pretože som to povedala. Odo mňa nič nečakaj." S tým sa odtiahnem a s príšernou bolesťou sa postavím  vedľa posteli.

„Priťahuješ ma. Ak s tebou sex bude oničom, sľubujem, že o mne nebudeš už ani počuť. Len potrebujem zistiť či si rovnako pálivá aj v posteli." Pretočím očami a pokrútim záporne hlavou.
Z vlasov si stiahnem gumičku a venujem mu všetku pozornosť.

„A teraz pán dokonalý sa pozeraj, pretože ver mi. Toto si budeš chcieť pamätať."