Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 5

Prudko som nasadla vedľa neho do auta, a povzdychla si.
„Úprimne, nepáči sa mi to. Si neznámy chlap a ešte sa na mňa hneváš, že s tebou nechcem byť."  Zakňučím a pozriem na neho dúfajúc, že moja úprimnosť mu bude stačiť na to, aby ma nechal tak.

„Zlatko." Položí svoju ruku na moje stehno a ja prestanem dýchať. Pálivý pocit ma ani zďaleka nezanecháva pokojnou.
Toto rozhodne nieje správne. Moja morálka je na tom ešte dobre, aby som si to uvedomila.
No keď je pri mne taký chlap, s takým telom, hlasom a výzorom, tak sa mi telo celkom pekne otáča chrbtom.

„Nepresvedčíš ma ani keby si veľmi chcela." Mykne plecami a prudko zabočí do mne známej uličky.

„Ide o to, že ja nie som takáto. Mám rada pokoj, kontrolu a plány." Povzdychnem si, keďže sa cítim už naozaj zúfalo. Nepotrebujem vo svojom živote adrenalín, chlapa alebo akékoľvek problémy. Som rada so svojím nudným životom.

„Ja to využijem len vo svoj prospech." Mlčím.
Moja latka kontroly klesla príliš nízko a ja viem, že už je príliš pozde niečo hovoriť.
Prvý a posledný krát ho vidím, nebudem vyhľadať jeho spoločnosť a tak rýchlo ako to začalo, tak rýchlo to aj skonči.
Odrazu zastáva pred mojím domom a ja sa cítim až príliš zle, pozná ma koľko?

„Odkiaľ vieš~"

„Vždy máš veľa otázok?" Povzdychne si a ruku z môjho stehna dá preč. Pocítim malý náznak úľavy no viem, že je to nič oproti tomu čo cítim vo vnútri.

„Neskočíme zajtra niekam?" Zastaví vedľa môjho bytu a ja sa na neho len zamračím.
Do riti, celý dnešný deň je kompletne v riti.
Moja nálada, trpezlivosť a taktiež aj život. Nechcem ho vo svojom živote, ani teraz ani nikdy.

„Neviem či je to dobrý nápad takže kvôli sebe volím možnosť nie ďakujem." Nachystaná vystúpiť sa zarazím faktom, že dvere sú zamknuté.
Do riti aj s debilnou detskou poistkou.

„Neviem či záleží na tvojom názore." Usmeje sa na mňa a akonáhle počujem cvaknutie neváham a odchádzam preč z auta tak rýchlo ako to len ide.

„Vidíme sa zlatko!" Zakričí za mnou pred tým než zmizne aj s jeho pekelne drahým autom a mne neostáva nič iné len sa dostať do bytu a zavolať hlúpej Melody.

Preto čo najrýchlejšie kráčam ku výťahu a už v ňom vytáčam číslo na Melody dúfajúc, že tá mrochta nespí.
Akonáhle mi to ale zodvihne počujem ako zakňučí.
„Sklamala si ma." Pretočím očami a vychádzam z výťahu.

„Sakra ja som čo?! Ani ho nepoznám a už sa mám s ním vyspať?!" Snažím sa nekričať kvôli susedom no akonáhle za sebou zatvorím a následne zamknem dvere, prestanem sa ovládať.

„Zbav ma ho! Okamžite! Čo si myslí, že je? Pán sveta alebo čo?" Takmer som mala chuť sa rozplakať. Toto nemôže byť pravda. Akože o čom to je?
Nechcem aby ma chcel. Nechcem aby po mne túžil, alebo aby som bola jeho.
Chcem mať svoj pokojný život.
Možno vo mne vyvoláva neznáme pocity a páči sa mi to no nechcem aby sa mi páčili a nechcem ich cítiť.
Ja nie som na vzťahy.
Nechcem vzťah.

„Heeeej. Kľud jasné? Som tu, dneska bol ťažký deň, mala by si si ísť ľahnúť a oddychovať." Počujem, že má obavy a snaží sa ma ukľudniť, vie, že je to pre mňa nové no ona sama je na to zvyknutá a to je ten problém.
Ona je naučená na podobné veci, ja nie.

„Zajtra za tebou prídem okej? Niečo vymyslíme a uvidíš, bude lepšie. Len už si choď ľahnúť dobre kočka? Bol to tažký deň, noc alebo čokoľvek čo je.
Hlavne si oddýchni."

Chvíľu ostane ticho a ja premýšľam nad všetkým čo povedala.
Som len dramatická...
„M-máš pravdu." Zašepkám smerujúc do mojej izby.
„Jasné, že mám. Dobrú noc mesiačik."
„Dobrú noc slniečko." Šepnem.

Naše prezývky od mala, ona bola slnko a ja mesiac.
Obe sme odlišné, vzdialené od seba a výnimočné niečím iným no spolu sme Jing a Jang.
Spolu sme nerozdeliteľné.

No teraz mám pocit, že nás dokáže rozdeliť všetko.
A hlavne strach.
Strach z toho, že Hunter vo mne vyvoláva neznamená pocity vášne ktoré sa mi až príliš páčia a Melody ma s ním kľudne bude dávať dokopy...