Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 8

„Nasadaj." Povedal okamžite Hunter keď som vyšla pred obchodom s taškami jedla. Hodnú chvíľu som sa po tom čo som ho tam videla stáť rozhodovala či idem alebo nie, navyše nechcem predsa pokaziť svoj plán nie? 

„Nie vďaka." Prehlásila som nezaujato a kráčala ďalej v ceste, keď ma odrazu prudko chytil za ruku a potiahol ku nemu. Pevnejšie som uchopila tašky v rukách dúfajúc, že tie papierové somariny sú pripravené ak začnem utekať. Aj keď som si bola takmer istá, že moja kondička rozhodne nie je.

„To nebola otázka Astrid." Zavrčal a postrčil ma smerom k jeho autu nad čím som pretočila očami.
Bol vždy taký rozmaznaný alebo si proste nechce pripustiť, že existuje aj iná odpoveď ako áno?
Bol podráždený no rozhodne som za to nemohla ja.
Zobral mi tašky, ktoré dal do kufra a silno ho zabuchol.
Keď som pochopila, že nemá zmysel bojovať a hlavne keď nemá náladu nasadla som si na miesto spolujazdca ako keby nič.
Čím ľahšie to pôjde tým skôr budem doma, nie? 

„Aký si mala deň?" Prehovoril do ticha a ja som sa zamračila.
Hou hou hou, pán sa chce hrať na čo? Že sa poznáme a sme kamaráti?
Vie vôbec, že nechcem byť s ním v jednom aute a ani v jednej miestnosti však?

„Deje sa niečo?" Cítila som jeho pohľad na mne no ignorovala som to. Mal by sa venovať ceste ak ma chce vidieť ešte živú.
Nemám v najmenšom pláne začať s ním komunikovať. Ja som donútená tu byť, nech si robí čo chce, ja sa nebudem tváriť, že je to v poriadku.

Má jedno z najrýchlejších áut prečo sakra ešte nie som doma a ďaleko od neho? Zrazu prudko zabrzdil a auto ktoré išlo za nami hlasno zatrúbilo a obišlo nás. Vystrašene som sa pozrela do spätného zrkadla uvedomujúc si, že stojíme uprostred cesty.

„Tak. Deje sa niečo?" Prehovoril úplne kľudným hlasom zatiaľ čo ma jeho oči prepaľovali. A ja som vlastne ani nevedela čo mu mám povedať, a tak som zvolila možnosť "povedz všetko"

„ V prvom rade, musím byť s tebou, v druhom rade s Melody máme divné obdobie. A ak som to ešte nespomenula, musím byť s tebou." Mykla som plecami a on si povzdychol. Vedel, že mám pravdu no taktiež vedel, že s prvou možnosťou nechce urobiť nič, pretože ho to nijako nerajcuje.

„Odkáž Melody nech zajtra príde do práce." Naštartoval a opäť pokračoval v ceste ako keby sa nič nestalo.
„Viem, že sa možno bojíš a je to dobre. Prístup, ktorý som pri tebe nastavil, rozhodne nebol najlepší ale je to to, aký som. Nebudem sa pretvarovať na niečo, čo mi nesedí. Konám tak ako konám, pozri, chcem ťa, akonáhle ťa dostanem, môžeš si robiť čo chceš." Zalapala som po vzduchu neveriac jeho slovám.
Zbláznil sa nie?

To rozhodne nebude to najromantickejšie, čo mi kto kedy povedal.
Takže mu mam len hupnúť do postele a život bude okej?

„Ešte sa neskončil jej mesiac." Pripomeniem ignorujúc jeho ďalšie slová, pretože viem, že si to vyriešim sama aj bez neho.
„Potrebujem jej povedať, že ak chce výplatu za mesiac nič nerobenia mala by sa správať slušne k môjmu majetku." Venoval mi žiarivý úsmev a mne telom prešla zlosť.
Super. Zas a raz som sa presvedčila o tom, že s týmto chlapom nechcem mať nič spoločné. 

„Kašli na to. Zbytočne bude dlhšie nahnevaná. A nechcem aby sa mi ospravedlnila kvôli povinnosti alebo neviem čomu." V mojom hlase bolo počuť zúrivosť ale to musel vedieť aj bez toho.
Jasné, že som bola nahnevaná.
Robí si na mňa nárok a to o mne vie tak pár veci sakra rovnako ako ja o ňom. Keď ma dostane, tak budem voľná? Prosím? Tak to bude čakať veľmi dlho.

„Zlatko. Viem presne na čo myslíš, viem ako sa cítiš. No neskôr budeš kričať radosťou, že si moja. Ver mi, som dobrý v posteli." A tým mi z hlavy vytlačil všetky pekné ilúzie o ňom, ktoré tam doposiaľ ešte boli. 

„Nie." Záporne som pokrútila hlavou. „Nech už to je moja voľnosť alebo čokoľvek, čo si tým myslel. Ver mi, že so mnou nebudeš mať žiadny sex." Povedala som ostro a on si ma nechápavo obzrel. 

„Beriem to ako výzvu cica." Mykol plecami úplne ignorujúc fakt že som ho jasne odmietla.
Keď zastal pred mojím bytom a vystúpil, otvorila som si dvere a sledovala ako vyberá môj nákup.

„Chcel som ti otvoriť dvere. Bolo by to romantické." Povie keď kráča ku dverám bytovky a ja mám chuť sa zasmiať.
To je pravdepodobne jediné romantické gesto, ktoré vie urobiť.  Najskôr sa ale pozriem na auto, ktoré nezamkol a potom za ním pobehnem.

„Nechcel. Nie si romantický." Vysmiala som sa mu a z kabelky na prvý krát vytiahla zväzok kľúčov aby som mu otvorila biele dvere. „Nepoznáš ma zlatko, ver mi, že ja som kadečo." Stlačil výťah, ktorý už bol dole a akonáhle sme si nastúpili a ja som stlačila číslo môjho poschodia dal dole na zem tašky a pritiahol si ma ku sebe za pás.

„Mám neskutočnú chuť ťa pobozkať. Cítiť tvoje pery na tých svojich a ochutnať tvoju chuť." Hovoril jemne zatiaľ čo do mňa narážal jeho mentolový dych.
„Tak to rozhodne nerob." Odtiahla som sa od neho a začala sa smiať keď som si všimla jeho ublížený výraz. 

„Nie si zvyknutý, že ťa niekto odmietne však?" Prehovorila som a on pretočil očami a zavrčal.

„Nie si zvyknutá na tresty však?"