Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 36

Sedela som na mojom gauči, potichu, sledujúc bielu stenu a rozmýšľajúc.
Trevor bol pri Melody a ja som bola opäť doma, konečne.
Telefon som nenašla a uznala som za vhodné takto nikam nechodiť, aspoň dokým to nebude úplne preč.

Keď sa bytom ozval zvonček vystrašene som sebou mykla no pobrala som sa ku dverám.
Tento rozhovor som si pripravovala dlho. Takže by som ma byť pripravená.

„Otvoriš mi? Prosím." Ria?
Otvorím dvere a vidim jej obrovský úsmev no keď ma uvidí okamžite sa prestane usmievať, prekĺzne dnu a šokovane na mňa ostane hľadieť.
Celý jej brat.

„Č-čo sa stalo?" Ukážem jej aby išla za mnou, zatiaľ čo ja pomaly kráčam do kuchyne v ktorej začnem robiť kávu.
Čakala som Huntera. Pripravovala som sa na nás rozhovor. No možno už ani nepríde.

„Radšej by som o tom nehovorila, ale ver mi, že to neberiem tak zle, ako to vyzerá." Zasmiala som sa no videla som jej obavy.
Avšak to neboli oprávnené obavy.
Ja som to nebrala tak zle.
Ktovie prečo, ale jednoducho som to brala celkom normálne.
Bola to predsa len mama.

Zažila som horšie. A bola som vychovaná s mamou, ktorá uznávala tresty ak ste niečo urobili zle.
Neviem to brat nejako katastrofálne.
Občas nie jedna matka buchne svoje dieťa. Nie?
Občas.

„Prišla som len kvôli tomu, že Hunter posledné dva týždne nerobí nič iné len ti dookola volá, a keď to minule zodvihol nejaký chlap, skoro sa zbláznil." Obe sa nervózne zasmejeme a ja chápavo prikývne. Bohvie komu mama predala môj telefón.

„No, nebudem ti klamať. Poslal viacerých hľadať ťa. Chodil sem často, dokonca sa ti sem pár krát vlámal. Ale nebola si tu a nebolo po tebe ani stopy."

Prikývla som keďže som nevedela čo jej mám na to povedať.
Takže dva týždne? Zaujímavé, povedala by som, že som pri tej ženskej bola aspoň pol roka.
A taktiež musím pochváliť Melody za to, že mu to nebonzla.

„Neviem kde mám telefón, teda asi viem, ale radšej si kúpim nový."  Povedala som na čo ona vytiahla ten svoj a vystrela prst v pozore, čakajúc kedy mi povie to, kvôli čomu prišla.

„Viem o niečom o čom ty nevieš. A Hunter si myslí, že práve kvôli tomu si odišla. Ale môžem ťa ubezpečiť, že čokoľvek čo si si myslela, že robil Hunter v lietadle tak nie je."
Do očí sa mi opäť nahrnuli slzy a smrkla som vediac, že všetko kvôli čomu som sem prišla, ma aj tak dostihlo.
Počula som vŕzgať dvere, pozrela som sa tam a stretla sa s chladnými očami.

„Och zlatko."