Bezcitný hráč

Bezcitný hráč 43

Spolu s Rykerom kráčame cez spleť chodieb až kým nezastaneme pred jednou.
Otvorí mi dvere a vpustí ma do vnútra.
Okamžite spoznám izbu, ktorá je rozhodne Hunterova.

„Nemala by som tu byť." Otočím sa na Rykera no ten ma umlčí pohľadom.
„Prečo nie?" Nechápavo sa na mňa pozrie a len si povzdychnem.
„Je to jeho súkromie nie? Vyrastal tu." Ryker si povzdychne a popostrčí ma hlbšie do izby.

„Hunter tu už dlho nebýva ako sama vieš, no aj cez to je to kúsok neho a to teraz potrebuješ."

Posadí ma na posteľ a zo skrinky vytiahne čierne tričko a podá mi ho.
„Myslím, že je to z čias kedy mal sedemnásť takže dúfam, že nie je jeho obľúbené. Ako iste vieš zabil by mňa nie teba."

Len sa zasmejem berúc si od neho tričko rýchlo si ho ku sebe pritiahnuc a vediac, že ho mám v pláne ukradnúť.

„Kde je vlastne?" Pozriem sa na Rykera ktorý sa pozrie na hodinky a potom opäť na mňa.
„Neviem, ale mala by si ho ísť pohľadať ty." Pretočím očami, poskladám jeho tričko, položím ho na posteľ a prejdem ku nemu.

„Ďakujem Ryker. Ďakujem, že si mi to povedal. A mrzí ma, že máme rovnaký príbeh." Venujem mu jemné objatie a spolu s ním odchádzam naspäť do haly, kde sa stretnem s ostrým pohľadom Huntera.

„Kde ste dopekla boli?" Zavrčí, kontroluje svoj hlas kvôli hosťom no i cez to horí, je nahnevaný a ja viem, že to vyzerá veľmi zle.

„Vysvetlím ti ti neskôr. Len sme sa rozprávali." Ozvem sa prvá, Ryker na mňa motivačne žmurkne a bratsky objíme Huntera.
„Kamoš. Ver mi, že keď ti to povie, budeš sa cítiť ako hovno, že si tu pre ňu nebol." A s tými slovami odchádza. Jemne sa usmejem a chytím ho za ruku.
„Sľubujem, že ti to neskôr poviem." Hunter len prikývnem, silnejšie stlačí moju ruku a vydá sa so mnou smerom do obývačky.
Tá je obrovská, ľudia stoja na rôznych krajoch miestnosti a v strede, na obrovskom červenom gauči sedia Hunterovi rodičia a Ria. Všetci sa spoločne na niečom smejú a mňa bodá pocit žiarlivosti.

Jered je pri mame. Odišiel ku nej. Chce trpieť?

„Tak tu ste sa zatúlali." Ozve sa prvá jeho mamina, venujem jej ospravedlňujúci pohľad a spolu s Hunterom si sadnem oproti nich na malý gaučík. 
Medzi nami je menší sklenený konferenčný stolík a na ňom sú poháre s nápojom.

„Dohodla som sa s nimi, že ťa nebudeme príliš strašiť, takže. Som veľmi rada, že si ťa Hunter našiel a ty si ho prijala. Si v našej rodine vítaná, síce ťa poznáme len z druhých zdrojov, ak ťa Hunter predstavuje ako svoju priateľku, pre nás to je definitívne." Chabo sa usmejem nad jej slovami nevediac čo jej mám povedať. 
Takže ma nezabijú áno?

„Och drahá! Nemusíš sa nás báť. Ako poznám môjho Huntera, tak skoro nám ťa sem zase neprinesie. Takže sme radi, že sme sa stretli. Hunter spomínal, že ste už mali nejaké plány takže kľudne môžete ísť domov. Ako si si určite všimla, táto spoločnosť nie je nič zábavné. Avšak, môžete prespať aj tu, hore hudba nie je počuť, môžete sa zamknúť a ráno odísť." Slabo prikývnem a venujem jej jemný úsmev nevediac vlastne o čom hovorí. Plány? Melody? Veď večeru sme nakoniec preložili na obed.

„Ďakujem mama, otec. Ria daj na nich pozor aby neurobili hanbu." Povie ešte Hunter, prepletie si so mnou prsty a v tichosti opúšťame miestnosť smerujúc tam, kde sa mi to rozhodne páči.

Za iných okolností by som sa s nimi omnoho prívetivejšie porozprávala ale v hlave mám Jereda.
Nebola som tu pre neho, priznávam. Ale keď som zistila, že žijú ešte horšie ako predtým, cítila som sa príšerne.

A fakt, že si vybral bolesť, ktorá mu očividne prišla lepšia ako bolesť ktorú mal pri mne, ma ranil.

„Zvláštne." Zamrmle Hunter keď pootvorí dvere od svojej izby a všimne si jeho tričko na posteli. Cítim červeň v lícach a venujem mu ospravedlňujúci pohľad.
„Prepáč, Ryker mi to tu ukázal." Po mojich slovách ostáva Hunter ticho, tričko mi podá a prejde si ma pohľadom.

„Je medzi vami niečo?" Vydýchnem si. Úľava.
Čakala som, že sa bude hnevať. Liezla som mu do vecí bez jeho vedomia. Mohla som niečo ukradnúť.

„Absolutne nie. Dilinko, ty mi stačíš. Ryker mi len odkázal dôležitú správu od Melody. Poviem ti to čoskoro. Teraz by som ale najradšej išla spať." Hunter sú povzdychne no prikývne. Rovnako ako ja, je aj on už poriadne unavený.

„Poď zlatko, nechám si o tebe snívať."