"HAPPY"

13.

A je to tu znova... S tažkosťami, snažím dostať sa domov. Moje telo je celé v plameňoch. Cítim, ako mi z pier tečie krv, no nesnažím sa si ju zotrieť. Kolená sa mi podlamujú a rukou sa držím za brucho. Toľká bolesť. Vedel som to. Vedel som, že sa to vráti. Že opustím priestory nemocnice a môj život znova skončí v troskách. Taehyung... Ach Taehyung, on bol môj jediný dôvod na život. Otvoril som sa mu a zdôveril skôr, než komukoľvek inému. Dúfam, že som ho nevidel naposledy. Už teraz mi chýba ten jeho žiarivý úsmev, očká plné radosti a nadšenia, hrejivé objatia, tie krásne slová, síce obyčajné, ale krásne. Chýba mi on sám, on celý. Potrebujem ho po svojom boku, potrebujem ho ako oporu, kamaráta a ako niekoho s kým môžem byť šťastný a cítiť sa, plnšie? Menej osamelo? Proste mať ten pocit, ten krásny pocit že vás má niekto rád.

Hnedovlasý chlapec s tažkosťami vytiahol z vaku kľúče a odomkol si dvere. Pomalým krokom vyšiel schody, a nenamieril si to do izby, ale rovno do kúpeľne. Zhodil to seba všetky zbytočné veci a postavil sa pred zrkadlo. Tak škaredý, tak tučný. Tak odporný... Nečudujem sa že ma ľudia nemajú radi. Do očí sa mu nahrnuli slzy, ktoré si nechal voľne stekať po tvári. Viem že som mu to sľúbil, ale ja inak nemôžem... Zo skrinky, ktorá sa nachádzala pod umývadlom, vytiahol žiletku a chvíľu ju pozoroval. Teraz alebo nikdy. Bol pripravený spraviť prvý zárez, no muselo ho niečo vyrušiť. Telefón. Snažil sa ho ignorovať, pretože vedel že to bude iba jeho mama alebo otec, ale keď mu po druhej správe začal telefón zvoniť, žiletku odložil a šiel sa naň pozrieť.